Litre vody a litre krvi – nie je to jedno?

Náš milý mestský potôčik bol akosi širší. A mohutnejší. Naša obľúbená „prívodná“ krčma bola už podvodná. A cesta za ňou tiež. Most zospodu olizovala voda. Cestička, ktorou sa väčšinou odtiaľto vraciam, tiež nebola. Wau. Ľudia boli zvedavci. Čumeli, waukali, a hlavne – fotili a točili. Doba fotomobilová. Fotil som aj ja, nie som menší debil ako oni. Uniformovaní boli policajti, ktorí púšťali autá na most tak po dvoch-troch a keď sa niekto príliš ponáhľal, zvrieskli, neúspešne potláčajúc nervozitu: „Pán vodič, čo vás učili na autoškole? Nevidíte?“Na tých, ktorí si to namierili rovno na tú ľavú cestu, len zdvihli ruku, niečo ako hajlovanie. Akože stoj. Načo slová. Nevidíte, že cesta nie je? „Pani, nestojte na ceste, dočerta!“ Bohvie, odkedy to tam manažujú.Zbadal som Martina, profifotografa. S profi kanónom v ruke. Schoval som svoju mobilnú srandu do vrecka: „Potom mi pošli fotky“ „Počul som to v rádiu a prišiel som len kvôli tomu. V noci to má stúpnuť ešte o meter.“ Kam dofrasa? Znova začalo pršať.Ale tá rieka. Pohľad na ňu. Bolo to úchvatné, veľkolepé, mrazivé až krásne. Paralyzujúce. Dalo by sa dívať donekonečna. Kým ťa nezaleje.Nerúham sa. Veľmi dobre viem, čo to znamená. V najhorších snoch sa bojím, že raz akési prdnutie zemegule zlikviduje všetko, čo mám alebo mať ešte len budem. Príde voda alebo sa otvorí chodník a celý dom aj so zateplenými stenami, knihami na policiach, počítačom, jeho dokumentmi, muzikou a fibernetom, plnou chladničkou, deťmi, ženami, nami sa zosype alebo odleje kamsi dofrasa. Paralyzujúci, úchvatný, veľkolepý, mrazivý až krásny bol však pohľad na tú silu prírody, ktorou tá dokáže nepekne poškodiť či úplne zlikvidovať celú našu vyspelú civilizáciu, o ktorej si myslíme, že máme všetko a stať sa nám nemôže nič. A po ktorej hneve budeme nikde alebo nebudeme vôbec. Trest boží za socializmus, feminizmus, multikulturalizmus, buzerantizmus, ekologizmus či fica môže prísť kedykoľvek. Ale nie preto tam všetci tí ľudia stáli a čumeli. Pritiahlo ich tam čosi iné. To, prečo sa kedysi chodili dívať na námestia, ako komusi – bohviekomu – vypichujú oči, vyrezávajú jazyk, drvia kosti a gule, odrezávajú končatiny a nakoniec hlavu, (áno, v stredoveku išlo o tú najnavštevovanejšiu šou), rovnako ako to, prečo dnes kukajú v bulvárnych správach najsledovanejšej televízie na niekoľko áut poskladaných do kocky aj s krvavými telami, ako žena zabila muža sekerou či vybuchol dom aj s rodinou, rovnako ako to, prečo si každé ráno čítajú najmenej v troch „denníkoch“, ako sa má ten sviňa moderátor práve tej televízie po tej svojej nehode. A prečo sa na placku z BMW pozerajú ako vyjavení lajv priamo na mieste či na puf-puf-filmy, v ktorých sa deje všetko to, čo v ich živote nie. Áno, konečne je tu vzrúšo, ktoré chýba v prázdnych, nudných a asi príliš dlhých životoch, vymeraných prácou, krčmou, televíziou, ženou/mužom, kde je každý deň rovnaký ako ten predošlý a zmena je možná len vo virtuálnom priestore.A v tomto je tá voda úplne zarovno s tou krvou v správach či na chodníku – je to korenie, ktoré potrebujeme. Nešťastie, ktoré urobí naše šťastie dokonalým.