O veľkých mestách (a hlavne hlavných mestách) sa vie a hovorí, že život v nich je diametrálne odlišný od spôsobu života vo zvyšných častiach krajiny. „New York nie je Amerika,“ odpovedal mi kamarát po návrate z Big Apple na moju otázku, ako bolo v USA. Do Prahy sa okrem hŕby kadejakých Ukrajincov, Rusov, Bulharov či Turkov pravidelne sťahuje nemalé množstvo pravých Čechov zo zvyšku krajiny. „Za stejnou práci, co sem dělal v Náchode, mám tady třikrát tolik,“ zdôvodňoval svoj presun môj niekdajší pražský spolubývajúci. A vôbec nejde len o životnú úroveň, zapríčinenú centralizáciou firiem, investorov, štátnych inštitúcií a infraštruktúry. No aj vďaka nej má život vo veľkom meste či metropole úplne inú atmosféru, než v ostatných mestách – tamojší obyvatelia sú akosi uvoľnenejší, rozhľadenejší, vzdelanejší - o niektorých rozdieloch som tu už kedysi písal.
"Svetácka" nálada či zaujímavá kariéra súbežne vysokým životným štandardom si však žiada svoje. Pracovný život vo väčších mestách má aj svoje tempo aj nasadenie – nechcem sa nikoho dotknúť, ale po zmene bratislavskej firmy na košickú som zažil v pravom zmysle kultúrny šok. No tlak šľachtí, takže vôbec týmto nehovorím, že ide o nevýhodu. Vyššie sú, samozrejme, aj náklady; okrem finančných napríklad i časové – cestovať troma druhmi spojov ráno do práce v trvaní jednej hodiny má síce svoje čaro, no verím, že to nikoho nenapĺňa (a vôbec ma už nezaujíma, koľko to trvá v takom Londýne či New Yorku).
V mojom rodnom meste napriek stále rastúcemu počtu (aj zahraničných) firiem však stále neexistuje toľko možností uplatnenia, ako o 450 kilometrov ďalej na západ. A optimisticky si nemyslím, že by to mal niekto hladovať, na mysli mám skôr šírku možností uplatnenia – pozícií s názvom „systémový analytik“ či „business developer“ tu veru veľa nie je. No zato pokoj na uliciach a v dopravných prostriedkoch je v porovnaní armádou tiel ženúcich sa bez ustania chodbami metra či po „václaváku“ (nehovoriac už o pražských turistoch) na nezaplatenie. Mestských zákutí na objavovanie tu rovnako nie je nekonečne, no to, že počas prechádzky po centre mesta poviete niekoľkokrát po sebe „čau, nazdar“ či „dobrý...“ – známym zo škôlky, bohviekoľkých škôl, zamestnaní či krčiem – má tiež svoje čaro. A v uliciach tvorených z domov, ktoré majú maximálne dve poschodia, sa naviac človek necíti až taký malý a stratený. V dobe nízkonákladových aeroliniek nie je pritom problém stráviť víkend či viac dní v ktorejkoľvek európskej či svetovej metropole, nadýchať sa jej ruchu, pachu metra (a jeho prievanu) či vychutnať veľkomestsky drahú večeru. A prípadne navštíviť známych, ktorý túto domácu atmosféru vymenili za zušľachťujúci nepokoj. Stačí len chcieť.
Takže už mi je to jasné. Ja viem, čo už je len u mňa definitívne. Ale aspoň v čase zverejnenia tohto článku je môj pocit úprimnýJ.
