Prečo sa nikde nestretneme s príbehom, kde človek opustí charakterovo dobrého partnera? Že nie je za tým žiaden vážny hrubý prečin ako násilie, podvedenie či okradnutie? Proste máte skvelého partnera. Je milý, necháva vám priestor byť sám sebou, je sebestačný, tak zabezpečí aj vás, aj keď vie, že nemusí, lebo ste na tom rovnako. Je láskavý, pozorný, proste dobrý? A vy ho aj tak opustíte. A kvôli jeho kladným vlastnostiam je vám zo seba zle. Cítite možno, že s vami nie je niečo v poriadku, ak vám toto nestačí. Cítite, že nie ste dostatočne vďačný za to, koho ste si našli a komu ste zlomili srdce. Proste sa cítite hnusne, kvôli tomu, že s ním proste nechcete byť. Možno sa cítite vinne za ten dobrý pocit, že áno, týmto smerom chcem ísť, ale vidíte čo ste tým spôsobili partnerovi. Či to mám iba ja tak?
Zo začiatku je všetko krásne. Si single, vnútorne pripravená na vzťah, a tak ideš hľadať. Naďabíš na prvého. Máš otvorené srdce, vieš čo znamená (aspoň si myslíš) otvoriť sa, preto príde zamilovanosť ľahko. Skúšaš ho podľa vlastných merítok. Bozkáva dobre. V lese sa nestratí. Vie ťa nájsť. Je s ním sranda. Opraví ti rozsekanú elektroniku/bike kdečo. Penis ma fajný. Akurát, že je to jednostranné. Plaví sa niekde na inej hladine ako ty. Si smutná, tak ho pustíš plávať si ďalej bez teba. Trošku sa vyplačeš a hľadáš ďalej. Vieš, že chceš vzťah, tak pokračuješ. Príde druhý. Preveríš si ho a áno je to ono! Oddáš sa mu úplne. Zhodíš zo seba škrupule a užívaš si ten pocit. Lásku. 1x nevieš posúdiť, či je ten pravý alebo nie. Nahováraš si, že nevedieť znamená, že je to ono. A pri tom, je odpoveď skrytá pod váhou zamilovanosti. Tá opadne a o slovo sa hlási starý dobrý tušák. Iným slovom intuícia. Ty ju počúvnuť nechceš. Nájdeš tisíc dôvodov, prečo nemá pravdu. Samozrejme rozumových dôvodov. Racionálnych. Ale srdce neoklameš. Tváriš sa, že to nie je pravda, až sa donútiš nemyslieť/ necítiť to. Ale tak to nefunguje. Dušu neoklameš. Život ťa nechá chvíľu žiť si tvoju vymyslenú realitu, ale príde moment, kedy povie dosť a kopne ťa surovo do riti. Musí, inak by si sa neprebrala. A príde ťažký moment. Poslať preč krásnu dušu, ktorú si si našla. Cítiš sa ako hovado. Ale vieš, že ak to neurobíš, neprežiješ život naplno. Sto percent šťastná. So vším všudy. Iba tak polovičato, duchom inde. To nechceš. Desíš sa toho viac ako rozchodu. Veď predsa, kde si ešte nájdeš takého partnera? Existuje vôbec ešte aspoň jeden jedinec, ktorý by ti splnil všetko tak, ako tento? Je tam niekto, kto bude taký dobrý k tebe? Je tam ešte taký chápajúci muž? S dobrým penisom? Je? JE?
Jasné, že je. Veď na svete je 8 miliárd ľudí. A vždy je tam tvoja spriaznená duša. To sa len rozum bojí. Nakoľko si viac zvyknutá plynúť životom racionálne, tak sa bojíš. Nechať sa viesť srdcom je odvážne. Neriešiš banálne záležitosti ako budem mať čím zaplatiť stočné, budem jesť aj niečo iné ako zemiaky a pod. Proste si ideš životom ako snílek a vieš, že dajak je, dajak bude. Tento životný štýl je len pre skutočne odolných ľudí. My ostatní, máme misky váh inak naložené. V mojom prípade je to fest zvláštne. Mám silný pocit zodpovednosti, ale napriek tomu sa rada nechám unášať intuíciou. Aj keď ju niekedy (viac ako by som chcela) valcujem racionálnym svetom.
A tak aj tak nakoniec počúvneš svoju dušu a pustíš. Stálo ťa to veľa trápenia, ale si konečne opäť sama sebou a šťastná. Vieš, že to nebude jednoduché, ale veríš, že to bude napriek tomu skvelé.
