Kolaboratívne spomínanie a kolektívna pamäť
Kolaboratívne spomínanie nie je totožné s kolektívnou pamäťou, ale je jej súčasťou.
Pojem kolektívna pamäť pochádza z pera francúzskeho sociológa Mauricea Halbwachsa. Predstavuje súhrny vybraných udalostí, naratívov, pohľadov, ktoré si pripomína určitá spoločenská skupina. Spôsob, uhol pohľadu a mnoho ďalších faktorov sa stávajú integrálnymi časťami týchto naratívov a tie sa v konečnom dôsledku stávajú súčasťou predstáv o svete danej sociálnej skupiny. Kolektívna pamäť nie je nevyhnutne viazaná na pravdu, ale na to, čomu sa spoločnosť rozhodla veriť a na čo sa rozhodla spomínať.
Termín kolektívna pamäť je terminus technicus, ktorý je etablovaný v niekoľkých vedných disciplínach a začína si nachádzať svoje miesto aj v bežnejšom verejnom diskurze, avšak hlavne v historickom a celospoločenskom, nie súkromnom, či psychologickom kontexte. Naopak kolaboratívne spomínaie je termín, ktorý si svoju cestu k verejnosti podľa mňa ešte nenašiel. A pritom sa týka nášho dennodenného života.
Skúmanie faktoru kolektívneho spomínania má prekvapivo svoje korene v teóriách vzdelávania, ktoré skúmali, či si študenti vedia z totožného prameňa spomenúť na viac informácií, keď pracujú sami alebo vtedy, keď sa snažia informácie vyskladať pomocou konverzácie v skupine. Do skúmania v psychológii sa dostalo až v 80tych rokoch a 90tych rokoch v podobe teórie pracovného prostredia - transactive system memory.
Podľa teórie o transactive system memory má každý jedinec v skupine, napríklad vo fime, predispozíciu orientovať sa a pamätať si istý typ informácií. Ostatní členovia skupiny sa na jeho kapacitu spoliehajú a spolu vytvárajú efektívnu jednotku, pretože si každý pamätá inú sieť informácií.
Keď z uvedeného vysvetlenia odstránime faktor účelu, zostane nám úplne bežná funkcia ľudského spomínania.
Kolaboratívne spomínanie v bežnom živote
Vzhľadom na to, že som od pätnástich rokov študovala na internátnych školách, sú moji kamaráti rozpŕchnutí po niekoľkých štátoch. Na to, aby sme si zaspomínali alebo tvorili nové spomienky, nie je dostatok času ani príležitostí. Postupne si uvedomujem, že spomienok z tohto obdobia môjho života ubúda. Pomaly si prestávam pamätať vlastný život.
Už od posledného ročníka vysokej školy sa mi čoraz častejšie stáva, že mi niektorí z mojich známych porozpráva príbeh, ktorý som zažila, no ja si skutočne nespomínam, že by sa niečo podobné stalo. Stáva sa to aj naopak. Ja si pamätám veci, na ktoré oni zabudli. Ani jeden z nás neklame, pretože dohromady skladáme príbeh, ktorý sa stal a dáva zmysel.
Toto ma vedie k otázke: Akú úlohu tvoria ostatní účastníci našich životov v našom spomínaní?
Podnety a interakcie spúšťajúce spomínanie
Čím menej sa s nimi rozprávam, tým menej si pamätám. Nemám dôvod si spomenúť, kde som bola, čo som robila, koho som poznala a koho som náhodne stretla. Neexistuje účel, pre ktorý by som si čokolvek vybavila. A v prípade, že ten účel príde, vždy je veľmi praktický - spojený s tým, čo aktuálne robím. Moje spomienky sa totiž dostávajp na povrh na základe podnetov.
Zmyslové podnety – hudobná skladba, ktorú som počúvala za mlada, vo mne vzbudí emócie, ktoré už dnes v tej podobe necítim. Zmierlivý tón hlasu mojej mamy ma dokáže vrátiť do detsva. Studené a veterné počasie ma vráti k spomienkam na Veľkú Britámiu alebo Island.
Verbálne pondety zas často odštartujú celú reťaz spomienkok. Od jednej príhody k druhej, tretej a zrazu si vyskladám celú reťaz historických dôvodov, prečo vlastne s daným človekom sedím pri čaji. A neskladám ju sama. Každý z nás ková v jednom momente len jedno očko v reťazi. Ja pridám svoje. Ona/on pridá ďalšie. To vo mne vyvolá spomienku na ďalšie. A zrazu sa pri čaji objaví dôvod žiť. Obnoví sa dôvod pre úctu a lásku k človeku, ktorý oproti mne sedí. Obnovia sa staré emócie. Človek, ktorý sa zdal ďaleko sa približuje nie len zo zvyku, ale preto, že spomineky dajú reálnu bázu nášmu vzťahu.
A približujem sa aj ja. Nie k minulosti. Ale k uvedomeniu si, čo som bola, ako sa líšim od môjho minulého Ja, ako sa líši moja predstava o minulosti od reality minulosti. Môj život dostáva cez spomienky náplň. A čo sme bez náplne? Vieme si náplň bez iných ľudí udržať?
Svedetstvá iných nás ukotvujú vo vlastnej minulosti. Svedčia o tom, kto sme
Čítame knihy, aby sme zažili pocit dobrodružstva, bezpečia, pokoja. A potom prídu priatelia z minulosti a pripomenú nám, že sme to všetko vlastne zažili v knihách.
Keď som išla na Island, mala som trochu strach z premiestňovania sa s veľkým ruksakom. Mamina mi pripomenula, že som kedysi cestovala do Litvy s veľkým ruksakom, veľkým kufrom, malým kufrom, malým ruksakom a taškou na notebook – s dvoma prestupmi, jedným z nich vo Varšave okolo polnoci. A zvládla som to.
Keď som zúfala v pocite vlastnej neschopnosti a zbytočnosti, kamarátka mi vymenovala 6 metód, ako si zlepšiť angličtinu, ktoré som jej v prvom ročníku na vysokej škole poradila ja. Sama som si nepamätala, že sa niečo také niekedy stalo. Ale v tom momente som získala pocit, že občas robím záslužnú prácu.
Toto sú dva príklady veľmi očividného pozitívneho dopadu spoločných spomienok. Ale za každým očividným príkladom stojí 1000 malých neviditeľných zmien a dôvodov. Nie preto, že by boli menej dôležité, ale preto, že naša myseľ nie je trénovaná na to, aby si ich uvedomila. Ako mozajka, na ktorej vidíme len obraz ignorujúc to množstvo malých kamienkov, ktorý ho tvorí. Spoločné konverzácie, tvorba spomienok a trávenie času s tými, s ktorými máme na čo spomínať dláždia cestu k vnímaniu plnohodnotnosti života i samého seba. Dokreslia naše vnímanie škály nášho vplyvu na iných, na svet, na seba. Dokazuje činnosť.
Absencia ľudí, s ktorými môžeme spomínať, nás uvrháva do falošných predstáv o večnej prázdnote nášho sveta a teda nezmyselnosti bytia. Kolaboratívne spomínanie nám naopak dokazuje život a zmysluplnosť našej existencie.
