Už keď som čakala na duobus, vedela som, že to bude zaujímavé. Jednoducho ak na zastávke vidíte štyroch „veselých“ robotníkov, ktorí komentujú všetko a všetkých, je jasné, že z toho číha problém, alebo zábava. Radšej som sa postavila od nich čo najďalej, ale nie tak ďaleko, aby som nepočula ich reči. Keď okolo nich prechádzala stará dáma v kabáte s aplikáciami planúceho pávieho peria, ktorá na vodítku ťahala vypaseného udychčaného psa, ihneď komentovali, že ide večera. V podstate nebolo jasné, či myslia ako večeru psa, starú dámu, alebo dámu ako hlavné jedlo a psa ako prílohu. Samozrejme, stará dáma sa nedala a niečo im neprirodzene vysokým hlasom odvrkla. Potom upokojovala psa, ktorý aj tak ničomu nerozumel a bol rád, že môže chvíľu stáť na mieste bez pohybu na tučných labkách.
Odrazu neďaleko zastávky zaflekovalo luxusné auto a dramaticky z neho vystúpila blondína v kožuchu, na vysokých opätkoch. Teatrálne plesla dvermi, vodič dupol na plyn a odišiel. Blondína chvíľu bezradne stála a určite netušila, ako cestovať obyčajnou mestskou dopravou. No na jej tvári sa zračilo odhodlanie a rozhodla sa, že sa opýta. Podišla teda na zastávku a samozrejme, že sa smelo vybrala rovno k našim štyrom komentátorom. Veľmi afektovane sa ich opýtala, ktorý spoj ide na Dlhé diely. To asi netušila, že hore na „Dlháče“ ide z tej zastávky všetko. Robotníci ihneď zacítili príležitosť a začali jej obsiahlo vymenúvať čo všetko kam ide, ale o tom, čo ide na Dlhé Diely sa nezmienili. Potom jeden z nich, asi ten, čo si o sebe myslel, že je najpríťažlivejší, sa jej opýtal, či má frajera. Blondína si hrabla koketne do vlasov a odvetila, že má. Nato sa robotník rozosmial, „No to sa čudujem, že aj takéto zmalované atrapy v mŕtvej zveri niekto chce.“ Samozrejme, jeho kamaráti sa k nemu pridali a začali sa smiať. Rozosmialo to aj ostatných...ani nie ona, ale ten komentár. Otázne je, čo by jej povedal, keby nemala frajera.
Začala som sa k nim približovať, aby som im niečo povedala, lebo sama viem, že človek sa necíti dobre keď si ho doberajú a ostatní sa len prizerajú, prípadne sa smejú. No pri zastávke zastavilo opäť to luxusné auto z ktorého blondína vystúpila, vyšiel z neho naozaj obrovský muž a zareval. „Amália poď naspäť, už sa nebudeme hádať.“ Blondína sa hneď otočila a rýchlosťou blesku sa rozbehla do auta. Cez sklo som videla, že hneď ako si sadla, začala niečo horlivo vysvetľovať.
Auto sa pár metrov posunulo, zastalo a obrovský muž znovu vystúpil a namieril priamo k robotníkom. Normálne som videla, ako sa „zmenšili“. Muž pri nich zastal a zareval, „Chcete mi niečo povedať?“ Všetci štyria sa najprv začali na seba zmätočne pozerať a potom ten, ktorý si myslel o sebe, že je najpríťažlivejší veľmi neobratne spustil. „Práve sme sa o vás rozprávali....ale len v dobrom.“ Ostatní začali horlivo prikyvovať. „Áno, v dobrom šéfko, v dobrom...v dobrom....“ Muž zvraštil čelo a opäť zareval. „Ja nie som váš šéfko, lebo keby som ním bol, tak ste nezamestnaní!“ Robotníci pochopili, že najlepšou stratégiou bude útek, preto začali synchronizovane cúvať, až sa nakoniec otočili a rozbehli sa preč. Ostatní na zastávke zaujali typický postoj „ako keby nič“ a deň plynul svojim tempom.
