Kamarátstvo s Orbánom nám vyhovuje. A v dohľadnej dobe sa z toho nevymotáme.

Písmo: A- | A+

Po prečítaní rozhovorov s Orbánom a Dzurindom v Postoji som si nemohol nevšimnúť ich radosť so spoločného priateľského vzťahu, v ktorom je jemné hašterenie dovolené. Žiadna talianska domácnosť to ale nie je.

“Mikuláš už je trochu v hmle, radšej zostanem pri troch posledných,” hovorí Orbán, keď komentuje našich premiérov v rozhovore pre Postoj. Kladne spomína Fica, s ktorým tento vzťah popísal na príklade súperiacich kmeňov. “Bojovníci sa navzájom vážia a rešpektujú sa.” Zdá sa, že v prípade Fica a Orbána sa stretli možno podobné povahy (Hlava hore - som najväčší king, červeň do tváre a “idem si svoje” štýl).

Obrázok blogu
(zdroj: TASR)

Vráťme sa k jeho prvému vzťahu. S Mikulášom sa Orbán stretával počas ich vlád v čase milénia. V roku 2001 otvárali most cez rieku. Ich vzťah prerástol až do rodinných stretnutí. Orbán so svojou povahou sa však nekašle. Stačil jeden chybný krok a Miki bol out of game.

“Som urobil ťažkú chybu,” hovorí Miki. “Viete, čo urobil? Zrušil to.” Dzurinda opisuje situáciu, kedy Orbán zrušil workshop, na ktorý sa Mikuláš chystal v Budapešti. Dozvedel sa totiž, že Miki deň predtým prijal pozvanie na prednášku na Stredoeurópskej univerzite. “Bolo zrušené celé podujatie, pritom na tej prednáške som ani raz nevyslovil meno Orbán, Fidesz, nijako som nekritizoval maďarskú vládu, hovoril som len o európskej vízii. Proste problémom bolo, že som si dovolil prijať pozvanie slovenského docenta, ktorý na Stredoeurópskej univerzite učí.”

Rok 1999
Rok 1999 (zdroj: SME)

Z Dzurindovej reakcie mi vychádza, že dnes by takú chybu neurobil. Pozvanie na prednášku by neprijal a
rodinky Orbánovie a Dzurindovie by mohli pokračovať v harmónii.
Dnes už Miki kritizuje viac (lebo však zastupuje EÚ), aj keď len opatrne. Niečo ako starý pes, ktorý breše a nehryzie. Nevidí sa mu orbánovská predstava jednotnej V4 a že Slováci by poslušne pokyvkávali na pokyn Maďarska či Poľska. Žeby až teraz pochopil mocenské snahy Orbána? Pochybujem….. Títo dvaja sú kamaráti už vyše 20 rokov, poznajú sa, ako keď pes očuchá psa a vedia o sebe už dosť.

Stále majú (našťastie pre nich) jednotného nepriateľa. Všetkých, ktorí by čo i len náznakom mohli bojovať proti tradíciám, ktoré sa naučili možno v 70-tych rokov. Spája ich nepriateľ, avšak ako voči nemu bojujú, je už iné.

V 2020 Miki napísal: “Viktor, viem, že máš obavy z toho, že naša politická rodina - EPP - nepestuje naplno svoje tradičné kresťanské hodnoty. Nezdieľam tento Tvoj názor, avšak prijímam, že to takto vnímaš,” dodáva takmer submisívne. Odpoveď Viktora nedala na seba dlho čakať. “Rád vidím, že ešte aj dnes sa s oduševnením venuješ myšlienkam, ktoré nás spájali v časoch, keď sme boli kolegovia ako predsedovia vlád. Poznáš nás Maďarov, preto vieš, že hodnoty spomenuté v Tvojom liste - silná Európa, subsidiarita, decentralizácia, motivácia súťaže, katolícka sociálna doktrína a boj proti šíreniu liberálnej ideológie - sú hudbou pre maďarské uši.”

Či to je Miki alebo hocikto iný, harmónia, zdá sa, pokračuje. Matovič? Korčok? Maďari si povedia, že žiadne motívy homosexuality sa nemôžu ukazovať ľuďom mladším ako 18 rokov. Ozve sa takmer celá Európa na protest. My? Nič, mŕtvy pes. Korčok ide bajkovať na juh a hrať chrumkavého. Čo to dokresľuje? Že sme stále v takej pozícii “aj tu dobre, aj tam za dobrého”.

A takto v orbánovskej histórii môžeme pokračovať, koľko sa nám len zachce, čokoľvek urobí, aj veľký prúser, Slovensko len tak mrkne, sem-tam niečo zahlodíme, ale skôr nie, ako áno. Príkladov z minulosti je viacero, kedy Viktor potreboval trochu vzrúša a dvihnúť preferencie. Aspoň zopár je tu:

  • 2012 – Európska komisia je rozhodnutá odovzdať Súdnemu dvoru Európskej únie (SDEÚ) konanie proti Maďarsku vo veci nezávislosti súdnictva a ochrany osobných údajov

  • 2012 - Orbán chce zakázať zisky energetickým firmám

  • 2014 - Orbána trápia Maďari na Ukrajine

  • 2017 - bývanie na ulici je priestupkom (nepriateľom sú bezdomovci)

  • 2018 - migranti

  • 2017 až 2018 - Soros

  • 2021 - orbánovci riešia náš zákon o občianstve. Korčok, ktorý sa, mimochodom, s ministrom zahraničných vecí Maďarska Péterom Szijjártó stretáva tak dva-trikrát mesačne, jedno stretnutie odriekne, lebo by tam chceli otvoriť túto tému. Na iné stretnutia pôjde, veď… to je okej, lebo tam nie je oficiálne v popise daná téma. Viac sa dozviete v podcaste ZKH

Tieto naše PR reakcie sú trápne ešte aj ministrovi zahraničných vecí Maďarska, ktorý je taký Orbán kettő.
Príkladov je habadej.

V 2011 vyšiel komentár v Týždni, ktorý nám naznačuje, že toto naše submisívne partnerstvo s Orbánom nemusí končiť (lebo neskončilo ani po 2011). Hovorí o dvoch dôvodoch, prečo sme k Orbánovi takí ňuňuškovia v štýle “tu sedkaj a buď pekný”. Z daného komentára vyberám:
"Prvým je, že slovenským pravicovým politikom na týchto témach nezáleží. Slovenská pravica je synonymom rovnej dane, ekonomických reforiem a v tomto zmysle aj náležitého ekonomického úspechu. Keď však ide o témy štátnej suverenity, slovenská pravica sa ozve, iba ak má platiť Grékom ich dlh. Inak mlčí. Druhá možnosť, prečo bratislavská pravica koná tak, ako koná, je strach zo Slotu, respektíve Fica. Slovenskí vládni politici sa síce sporadicky ozvú (Radičovej iniciatíva), nápady Fideszu jej nie sú úplne sympatické, v zásade jej však neprekážajú. A jediný dôvod, prečo sa sporadicky niekto ozve, je vnútropolitický, napríklad strach zo slovenského nacionalizmu. Boja sa Slotovej a Ficovej reakcie, preto sa „musia ozvať“.

Otázka celého tohto vzťahu teda je, či je zdravý. Podľa mňa nie. Rozumiem sile vyjednávania V4, spoločným postojom, avšak nechápem, ak niekto povie, že naše krajiny majú toľko spoločného. História nám neklame, veď niektoré roky sme mali aj nemilé návštevy od našich susedov, stačí ťuknúť do wikipédie. Nevracajme sa však do histórie, poďme úspešne dopredu ako sebavedomé Slovensko, pretože na to máme. Myslime v súvislostiach, poďme podporiť dobré veci, ale nenechajme sa opantať chudobným Maďarskom s orbánovskými “našimi ľudmi”. Toho sa zbavme, nepotrebujeme legalizovať “našich ľudí” u nás, ale ani v susedných krajinách. 
Hrdo povedzme, čo si myslíme o rovnakých právach pre všetkých ľudí, o rovnosti, o slobode médií, o
podpore neziskových organizácií. Ak to necháme tak, tak sa vzdáme možnosti ovplyvniť regionálnu politiku a vývoj. Nenechajme bežných ľudí (aj tých žijúcich v Maďarsku) napospas populistom. Toto orbánovské fungovanie vecí nás bude totiž naďalej ovplyvňovať a mátať. Vzťahu, ktorý nás vyčerpáva, treba dať rozumné medze. Ak chceme nové kamarátstva, pozrime sa, kto je perspektívny pre 21. storočie.

Skryť Zatvoriť reklamu