Ako krásne je byť básnikom

Zvláštny je to pocit, písať básne. Vyliať svoje srdce na papier, s tým, že báseň bude čítať čitateľ, ktorého moja poézia osloví. Básnik robotník slov. Krásne poslanie. Som rád, že ma Boh obdaril umom, talentom písať poéziu. Veľa času trávim pri písaní. V kritických chvíľach beriem do rúk pero a papier. Minule sa ma priateľka opýtala : - Čím by si bol, keby si sa nestal básnikom? - Záludná otázka. - Asi poetom - . Odpovedal som. Začali sme sa smiať. Bolo mi tak dobre na duši. Áno byť básnik je krásne a vzrušujúce, dotýkať sa papiera, ktorý vonia, chytiť do rúk pero a byť Coprfieldom zároveň. Vykúzliť báseň, ktorá pohladí. To je zmysel poézie, ak i poézia daného čitateľa osloví, je to plus pre básnika. Neviem si predstaviť svet bez kníh, svet bez poézie. Asi to mám v krvi. Písať básne do ticha. Byť tým, čím ozaj som. Viem poviete si , čo je na tom krásne? Písať srdcom, keď z Vás poézia vyviera, ako prameň. Tečie vo Vás. Úplne Vás pohltí. Asi mám to šťastie byť poslom slova pre všetkých, ktorí milujú slovo a poéziu. A nie len to. Stretnutia s básnikmi, s priateľmi. Kde každý má svoj možno iný názor na umenie, ale predsa nás čosi spája, to čosi sa volám umenie. Mrzí ma však jedno, ako básnika, ako človeka. Poéziu číta minimum ľudí. Každý túži po dobrej knihe, po románe. Ovšem, keď sa povie poézia. Poviem sa čosi, čo mu nik nerozumie. Ľudí viacej bavia romaniky, romány , ako poézia. Pritom v tom umení je čosi krásne. Teraz to vravím z pozíce čitateľ. Keď čítam báseň, predstavujem si ju. Veľmi živo, až sa mi premieta v očiach, ako film. Vidím každý detail, každý okamih básne, až mám pocit, že pozerám film a nie čítam. Ak by každý pristupoval takto k poézii, mnohí by prišli na to aká je poézia krásna. Želám všetkým mojim čitateľom chuť a večný smäd po poézii. Aj to je cesta stať sa dobrým básnikom.