Keď sa vrátite z nemocnice a odrazu zmeníte prostredie, ste doma, a tento rodinný krb plný ohňa vo vás tlie vďaka žene, ktorá miluje vás, a vy milujete ju, niet čo dodať. Ale predsa je nutné riecť pár slov: Láska je čosi nádherné, čosi čo ani slová básnika nevedia vypovedať. Pretože je to nutné, cítiť v srdci a prežiť. Láska dvoch ľudí poznačených osudom, ktorí napriek svojmu údelu a krížu, napriek svojmu ťažkému osudu sa našli, a majú sa radi. Nie, nie je to scenár z nejakej telenovely, ale je to skutočnosť. Je to realita dnešných dní, a realita budúcnosti, že som šťastný so ženou, ktorú milujem nadovšetko, a ona miluje mňa. Je mi oporou, a čo je veľmi dôležité, cítim to na každom jej správaní sa, na každom prejave lásky.
A preto dovoľte, tak otvorene pred všetkými čitateľmi povedať.: Milujem ťa Denisa, a vždy budem, pretože ty si tá skutočná a pravá žena, v ktorej cítim oporu, bezpečie a lásku, bez ktorej sa nedá žiť.
Tak prichádzam k záveru a nemusím byť, ani psychológ - odborník na ľudskú dušu, že láska je liek na všetky rany. Neprichádzam s ničím novým viem, lenže mi dvaja, ja a moja priateľka oslavujeme menšie výročie. Sme spolu šesť krásnych rokov, šesť rokov plný lásky, nehy, porozumenia. Áno, prišli i menšie búrky, vychádzajúce z banalít, z obyčajných banalít, ktoré nestoja za veľa. Boli to menšie búrky, pri ktorých bolo krásne to udobrenie po pätnástich minútach.
A slnko u nás na šťastie vychádza každý deň. Najkrajšie na tom je, že ani ja, ani moja priateľka tomuto slnku nikdy nedovolíme zapadnúť. Chceme byť šťastní, a sme šťastní. Uvedomujem si jednu vec, bez lásky sa nedá žiť. Môžte byť materiálne zabezpečení, môžte mať peňazí, až sa sypú z oblohy biele vločky, ak nemáte lásku v srdci, ktorá vás hreje, v tej chvíli, sú vám peniaze na nič.
A tak tak milá Denisa, za všetko krásne, dovoľ do jednej básne pár než nežných metafor.
Neviem nič, iba písať, iba dať ti svoje dlane do tvojich, v ten sychravý jesenný čas.
Dlane, v ktorých vždy budeš cítiť bezpečie nehu a lásku. O to ťa na celý život ubezpečujem, láska moja.
Ranná báseň,
alebo list z nemocnice
/ venujem mojej priateľke Denise /
Polnočné mesto,
ráno a jeho gesto -
ranné svitanie.
A na každom mraku stará loď,
v ktorom vždy a za každú cenu,
hľadá svoj neskutočný breh.
Nech.
Svitá a zapaľujú sa zore
ako Andersenove zápalky.
Dievčatko moje, láska najdrahšia.
Láska vždy lásku láska.
Práve svitá. Len otázka.
Jediná.
Kedy prídeš, kedy ma znova objímeš?
Denisa, prišla si, objala si ma a pochopil som,
si pre mňa JEDINÁ.
Vďaka za lásku, za všetko krásne.
