Mal som práve štrnásť, kedy som stál na prahu života, kedy láska, láska srdca jeden k druhému bola a dodnes pre mňa je dôležitá. Po rokoch na pôde Spolku slovenských spisovateľov som sa na schôdzi Spolku poprvýkrát stretol s autorom básne, s básnikom Jaroslavom Rezníkom.
Prišiel som k nemu. Spoznal som ho. Jeho fotka bola na všetkých kedysi časopisov pre samosprávu ZPOZ. Jeho básne používali mnohí recitátori k akciam ZPOZ, ku ktorým som patril i ja. Oslovil som ho.
- Pán Rezník,
Od srdca sa k srdcu vedie cesta a na tej ceste mnoho skál....
Napísal ste naozaj krásnu báseň. -.
- Dávno, dávno to bolo. - odpovedal mi pán Rezník.
Bol to zvláštny rozhovor s radosťou v srdci. Od srdca k srdcu vedie cesta......Dodnes prvé verše tejto básne rezonujú vo mne ako zvon. Báseň, ktorá vraví o ceste človeka za šťastím, milovať srdcom úprimne a byť milovaný. Pripomínam si toto básnické dielko v čase, keď stojíme pred prahom Vianoc. Veď i Vianoce sú sviatky lásky, pokory, sviatky viery v Boha, sviatky, ktoré prichádzajú raz do roka. Preto sú tak vzácne a neskutočne krásne.
Odkiaľ prišla tradícia Vianoc?
Odkiaľ prišla tradícia adventného venca? Venca, ktorý nesmie chýbať na stole, v žiadnej rodine, práve teraz, v takýto predvianočný krásny čas. I keď zima neukázala naplno svoju perinu, prichádzajú prvé mrazy a predvianočná atmosféra sa natíska do ľudských našich sŕdc.
Slovo advent pochádza z latinského adventus, čo značí príchod. Začiatky slávenia príchodu Vianoc siahajú do 5.storočia. V 6. storočí boli Vianoce súčasťou cirkevných sviatkov evidovaných v kalendári. Definitívnu podobu Vianoce ako sviatky dostali, až v 8. storočí, ktoré korene siahajú do nemeckého Hamburgu. Tunajší duchovný zariadil pre opustené deti útulok, ako odpoveď na otázky, o koľko dní budú Vianoce. Vyrobil teda drevený veniec s 24 sviečkami, 19 tenkými pre všedné dni a 4 hrubými pre štyri adventné nedele. Veniec sám osebe bol od nepamäti prejavom úcty radosti v srdci, byť bližšie k človeku, vážiť si vieru v Boha a pristupovať k nej, vždy za každú cenu s pokorou.
/ Štedrý večer / - / Vilija, Kračún /
Pripadá na 24. december. Po výjdení prvej hviezdy sa končí pôst, ktorý trval rovné štyri týždne. Tak začínajú vianočne sviatky. Kedy si sa uctievali kresťanské tradície, koledovanie. Chodilo sa vinšovať od domu do domu. Postupne tieto tradície v mestách a veľkomestách zanikli, no na niektorých dedinách i podnes sa tieto tradície zachovávajú prostredníctvom ľudových súborov. Je to veľmi chválihodné, keď tieto tradície ostávajú a pripomínajú nám pravé Vianoce s jej kultúrou, ako to bolo kedysi za čias našich starých mám.
Stromček ostáva naďalej súčasťou Vianoc. Podľa histórie 6. storočie je obdobie, kedy vznikajú prvé dotyky, prvé tradície s vianočným stromčekom. Treba povedať tradícia vianočného stromčeka sa zachovávajú podnes a majú svoje neopakovateľné čaro. 6. storočí slávil írsky mních Vianoce pri posvätnej jedli na kopci s miestnými obyvateľmi. Pieseň z 13. storočia sa zmieňuje o domčeku s horiacimi sviečkami. V roku 1570 v Brémach si každý mohol vyrezať v metských lesoch jedličku. Vianoce tak bolo cítiť v každej rodine i keď Vianoce ako také boli v rodinách viacmenej skromné. Boli nesmierne krásne. Veď prichádzali od srdca, od ľudí, ktorí si tieto sviatky pripravovali z veľkej lásky k svojím blízkym. Pieseň Tichá noc, Svätá noc sa stala určitým symbolom vianočnej piesne . V roku 1816 Joseph Mohr z Laugau, v Rakúsku text piesne ako ju poznáme teraz, najprv napísal ako báseň. Neskôr sa báseň zhudobnila a ostala dodnes tou najkrajšou vianočnou koledou, aká môže existovať.
Príchodom Vianoce želám všetkým to teplo, ktoré ako v srdci viacej cítiť, ako v ostatný čas. Aby si ľudia uvedomili, že nie materiálne statky, ale vnútorne bohatstvo v srdci je dôležité, na ceste za porozumením lásky a rodinnej pohody. To robí človeka šťastným a skutočnosť, že viera v srdci, viera Boha nás nikdy nezradí. Na koniec nás dovedie na tú správnu cestu. Nech svieti na tejto ceste to betlehemské svetlo Vianoc, najkrajšej poézia týchto krásnych neskutočných chvíľ.
