Písmo:
A-
|
A+
Jeseň krotká
ako na oblohe obetné baránky.
Je noc, tá zvláštna nočná galéria obrazov,
kde sa vlastnej krvi nedovoláš.
Dážď sa pomaly vlieva do vlastných brehov ,
kvapka kvapku na parapet okna vraždí.
Môj svet som ja a tvoje odchádzanie v daždi.
Vonku ten známy obraz za oknami.
Jeseň zametá nočnú poštu.
Búrka dávno zosadla na dne vlastného svedomia,
s nemennou istotou sychravý november to iba istí.
Posledné mávnutie – večné zbohom.
A v srdci navždy zabudnuté listy.
