Písmo:
A-
|
A+
Nad ránom vo svojej pracovni
rozsvecujem svetlo ako Kristus svoje spomienky
na svojho Otca nebies a matku Máriu,
tú, ktorá je matkou všetkých synov,
ale len jedného jediného skutočného Syna.
Vonku sa ani vánok nepohne.
A pravda nemôže byť iná.
Som sklonený nad stolom,
chladný a ostrý vietor sadá mi na pery
tak ako opustený vták so zloženými krídlami.
Láska je diaľka bez teba,
smútok v očiach – tá každodenná potreba,
mať v ruke pero a písať srdcom
a veriť na čas, na zázrak,
že sa mi vrátiš za babieho leta
ako pierko z poštového holuba, ktorý na mňa hľadí z parapet okna
a očami jasne vraví. -Chýbam ti. -.
