Tam, kde je kríž, je tvoja bolesť cez slzy.
Tam, kde je ticho, je plameň búrky naveky.
Horíš v ňom ako príval vĺn nedopitej rieky.
Brehy sú ti tak blízke, pritom tak vzdialené.
Hodíš kameňom a za chrbtom
ostáva tvoja minulosť spálená na popol.
Malé i veľké bolesti pri západe slnka,
ktorým kráča čas, zlomený do dvoch dlaní.
Všetko bude tak ako nikdy predtým.
V oku rastie nemé ticho a bolí stále viac...,
Sú také súmraky, slnko v nich zapadá
bez toho, aby zajtrajšie rána boli na dosah.
