Vybrúsené ticho ako kryštál,
ostrosťou bolí, tajím dych.
Muži v zrelých rokoch nikdy nezlomných.
A mnoho iných právd a klamstiev,
natretých nabielo,
za oknami leto a rozkvitnuté imelo.
Vtáky dvíhajúce svoje hlavy k oblohe,
chápu diaľky pre svoj let.
Majú Ikarove sny,
a nikdy sa výšin neboja.
Ani pádov minulých,
Veria pravde,
že každý vták na učí sa lietať.
Mať kompas na krídlach,
a vždy bystrý zrak.
Les rozpráva , lístie šumí.....,
s človekom je to rovnako tak.
Máš vietor vo vlasoch,
túžiš zlietnuť z rodného hniezda.
Mať krídla pripravené vždy,
za horúceho leta,
v zime, ktorá do špiku kosti mrazí,
či iba v obyčajnom jesennom daždi.
Mať istotu, žiť a nechať žiť,
byť tým, čím je nebu Boh,
čím je mladej jari tráva.
Zlomia sa krídla,
to sa stáva.
A nesie sa ticho vo svojich hlbinách.
Deň ako sen, ako z rozprávky
od pána Andersena.
Ak hľadáš pravdu,
za všetkým je žena.
Poludnie chrlí lúče ako láva,
každá cesta je istá len treba chcieť.
Veriť, dýchať svet,
ktorí zato stojí,
aj keď sa ťa
dotýkajú zlomené hory,
vysmädnutá rieka,
ktorá ti srdcom preteká.
zem, ktorú pohltila noc,
modravé v rukách Boha nebo,
jednoducho, lebo.....,
Ži a nech žiť!
Svet na krídlach.
