
/ priateľke D. /
V to ráno,
keď nebo stálo naklonené pod oknami,
na závesoch ešte spala hmla,
kvapky dažďa boli v symbióze
svojej sesternice búrky.
Bola si hebká ako zamat na stromoch,
na jar a my sme žili so spomienok
na čas, keď si leto podávalo
ruky so slnkom.
Vystupovala si z vlaku,
vtedy sme sa spoznali.
Hviezdy ešte neboli doma
vo svojej spálni,
bolo iba pálivé popoludnie
presne čosi po jednej,
tvoja tvár krásna,
až sa mi nohy podlamovali,
tvoje bledomodré oči,
v ktorých sa obloha šplhala
stále a stále vyššie.
Vedel som, že si tá pravá.
XXX
Na druhý deň som ti kúpil zlatý prsteň
a dodnes ti svieti na prste ľavej ruky
ako slnko,
keď sa ma dotýkaš.