Kvety na jar potrebujú ľudskú nehu,
ako soľ potrebuje chlieb,
ako nebo potrebuje svojho Boha,
ako každá bolesť potrebuje svoj kríž.
Slzy rozložené na kvapky dažďa.
Nebo plače – v slzách rosí sa deň,
so spomienkou, ktorá bolí,
keď svetlo včera večer hviezdy rozlúskli ako hrach.
Iba tá zvláštna vôňa zareže sa po kožu,
a jatrí tvoje rany, tak bolestivé do poslednej rozlúčky.
I kvety na jar dokážu plakať,
keď sa v nich zlomí priama podstata.
Srdce napnuté ako slák,
zložené husle na stole dávno stratili reč.
Paganiniho jeseň – Schillerove rána.
Boh je ten pravý básnik na oblohe.
Poézia všetko, čo dýcha jeho očami.
Sú dni, keď rokmi čosi zomiera v nás,
ako jarné kvety vo váze. To dozrel iba čas na bolesť.
Ten neskutočný plač, až sa nebo rozochvieva.
Ten čas, keď kvetom sú bližšie slzy ako vlastná jar.
