Moja stará mama často sedela v noci pri okne
a hľadela noci do tváre, pretože nevedela spať.
Ja dnes neviem často, kde vedú moje cesty,
ktorej koniec je vždy viac než istý.
Spomenul som si na moju skoro poslednú cestu,
keď ma odvážali v jedno predpoludnie sanitkou do nemocnice.
Srdce mi vypovedalo službu a stav,
ktorý potom u mňa nastal sa nazývala bdelá kóma.
Zvláštny je pocit byť na konci tunela
a stretnúť toho Najmocnejšieho z Najmocnejších,
vrátiť sa z druhého brehu na zem,
na ktorej mi patrí ešte vždy kúsok priestoru pre život.
Starý otec bol skúsený rybár,
často chytal ryby na ľavom brehu Bodrogu
a ja ako pravý muž s poéziou v srdci,
chytám vlastné myšlienky do slov na báseň a som jednoducho básnik.
Mama po celý život je veriaci človek,
je neskutočne priama a otvorená ako nebo,
z ktorého na jeseň prší dážď v priamom prenose.
A otec? Toho vždy bolela nespravodlivosť bývalého režimu.
Keď sme na v 89- tom štrngali všetci kľúčmi
a otvárali šťastne – prešťastne dvere demokracie,
nevedeli sme, že svet bude úplne iný
a zmeníme ho k horšiemu práve my.
Sú nevypočítateľné cesty ako matematika,
a ako môj prvý učiteľ poézie vravieval.
- V jednoduchosti je krása. -
Varím ti v kuchyni ráno kávu, ty sedíš za stolom,
už dávno vieš, aký je ťažký, ale krásny život s básnikom.
Keď sa voda v kanvici predvarí a ja zalejem nám kávy,
obaja sediac za stolom vieme, že každá báseň vonia človečinou.
V živote je všetko matematika. Všetko je poézia,
ktorá dýcha nebom Krista. Ten na nás hľadí
pozorný okom, bdie nad nami a stráži nás.
Keď kávu dopijeme, umyješ šálky,
ja sa chytám sa znova
myšlienok a píše báseň, bez ktorej neviem žiť.
Je v nej všetko, naša bolesť, moje, tvoje slzy,
šťastie, a ešte čosi navyše, ten neskutočný pocit,
že vrátiť sa z druhého brehu,
znamená znova žiť pre báseň a každé jej slovo.
