Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
cesty poznajú návraty (zdroj: www.googleobrazky.sk)
To, čo v slove bolí,
je vlastná samota.
Stiahnem rolety,
v predsieni svojho srdca,
a vyčkám, kým sa zošerí.
Sú chvíle,
keď súmrak hviezdam neverí.
Ja však tebe, áno.
Odchádzaš tichou spomienkou,
máš v očiach nebo
a bolesť, zloženú do dlane.
Verím na noci bez teba,
že budú pevnou hradbou,
ktorú zdoláme.
Sú moria – nekonečné vody –
vždy, stále, pevné brehy.
Oplatí sa na nich stáť.
Vyčkať naše ráno.
Návratom dať krídla
a veriť na okamih básne pre teba.
