Noc ligoce sa ešte v obraze mesiaca,
ráno pred spoveďou neklope na dvere.
Zlatisté črepy obloha nestráca,
iba tma do nočného svetla vchádza nesmele.
Na tisíc svetiel, na dotyk starých pouličných lámp,
ktoré sa usadili naprieč našej ulice,
pozorným okom, sledujúc ospalé oči mesta,
sa báseň usadí na papieri, a nehne sa z miesta.
Na pery sa prisaje ako prvý náš letmý bozk,
za horúceho poludnia, ktorý o všetko rozhodol,
len tak pre naše love story, pre tvoj, pre môj idol.
Zvláštne je obzrieť sa za seba.
Dvanásť rokov kráčame už spolu.
Si moja krehká báseň v ruke básnika.
Si ranné more povstávajúce k mólu,
keď ráno kontrolka zabliká,
a my sadáme si k spoločnému stolu.
Láska s láskou v našich stopách kráča.
zarosené ráno sa za oknami práve rodí.
Odchádzajúca noc v zákrute svoje slzy zmáča,
a my žije svoj príbeh, večnú báseň do pohody
