/ spomienka na študentské časy /
Slnko zhaslo ako zápalky,
v ktorých si tma našla jej čierne oči,
presne také, aké som miloval
počas študentských čias.
Mala vlasy sfarbené dohneda –
štíhle nohy – božský driek.
Stali sme pred internátom,
čakali na západ slnka
a trocha romantiky v nás.
Dnes rokmi zrelší a múdrejší,
čakám kým sa zvečerí.
Verím spomienkam,
každému slnku,
že odchádza za ňou,
za horizont večnosti .
A znova sa vráti ráno
so svojimi lúčmi.
Len ja čakám.
Osud je moje večné čakanie
na bolesť,
na slzy,
na ňu.
S pocitom,
že sa viac bohužiaľ ku mne nevráti.
Zapálim si mallborky.
Zhasnem i poslednú zápalku
a nechám vietor plašiť vtákov
zrána za oknami.
Viem, sú chvíle,
sú minulosti – je budúcnosť,
v ktorej rozhorí sa súmrak.
Ten zostáva stáť na prieč domu,
velí môjmu srdcu zabudnúť naveky
a znova ďalej ísť.
