Kde chodí tráva za súmraku spať?
Kde sú tie hviezdy nad oblohou?
Kde je ten svet bez lásky,
človek, ktorý nedá sa zmiasť?
Spravodlivý, plný zásad,
verí cestám poézie,
kráčajúc k vlastným brehom slova.
Sedí za stolom a píše znova
svoje vlastné dejiny.
Jeseň sa zdvihla na pol žrde k dňu,
lístie už dávno opadlo v záhrade
a vetroplach silný, mrazivý mlčí,
nepovie nič.
Búrka sa nesie z diaľavy,
Vietor dostal klinec do hlavy.
.
September pochopil, musí preč.
Slová – city – Damoklov meč,
na ostrie mrazu, ktorý prichádza.
Opadlo lístie – opadlo slovo z básne.
Neostalo nič pekné, neostalo nič krásne.
Iba dážď – vietor – spomienky
na čas minulý.
Básnikovi sa slová minuli.
Ostal október staručký, jeho brat november,
po ňom december, biela zima.
Prší a prší.
Svetu láska chýba.
