Nad Jeruzalemom
počuť nárek starých huslí.
Nebo je plač
tisícich hviezd
a mŕtvych cintorínov.
Matky oplakávajú svojich synov.
Dcéry nezabúdajú na otcov
a starý dobrý svet zeme,
ktorý nesie každého kríž,
je večným rajom pre ľudí
za cenu žiť vyviesť svoj národ
z bludného kruhu.
A tak, keď sa v srdci stmieva,
vidím z okna osamelé dievčatko
so židovskou hviezdou na čele.
Vidím domov izby, ktorá ostala prázdna,
transporty vagónov naplnených
desiatkami ľudí. Sú ich klenbou
do brány do večnosti,
z tej sa nikto nevracia.
Krvavý mesiac sa potí vo vlastnej krvi.
Verí na šťastné rána s dúhou na oblohe.