Koncom roka 2009 sa mi dostala do rúk nová kniha poézie Gabriela Németha s názvom Rodinný abum. Vo svojej tretej zbierke /po tituloch Za súmraku a Slnko nad básňou/ autor pokračuje v načrtnutej línii a ponúka čitateľom 47 sviežich básní.
Gabriel Németh, ktorý je členom Spolku slovenských spisovateľov, pracuje ako knihovník v meste Čierna nad Tisou. Ku knihám má blízko a tú svoju, najnovšiu, venoval mame úvodným vyjadrením: „S láskou matke, za život, za lásku, za prameň jej rúk, z ktorých vyviera živá voda".
Vzťah, ktorý k matke prechováva, nie je sentimentálny, ale okrem náklonnosti vyjadruje obdiv a vďačnosť. Prihovára sa jej básňami Dozrievanie, Spomienka na detstvo, Ako besceller, Dar a Ruže pre mamu. Vyznaním vďaky je napríklad záverečný fragment zo Spomienky na detstvo:
„...Keď myslím
na tvoje ruky drahá mama,
v ktorých sa
vždy môžem skryť.
Prísť domov
a zabudnúť na priepasť.
Sú chvíle,
keď sa v tvojom srdci
prebúdza večný Jeruzalem.
Keď sa zdá.
Všetko je kríž."
Hneď úvodná báseň Rodinného albumu prezrádza autorovo krédo - veriť, žiť a milovať. Básnik naznačuje, že šťastie prichádza zvnútra a že najdôležitejšou hodnotou v živote je láska.
Németh sa okrem opisu vlastných pocitov a postojov nevyhýba ani reakciám na spoločenskopolitické dianie, čoho dôkazom sú básne Zabili Bénazír Bhúttovú /str. 13/, Odchádza básnik - za Milanom Rúfusom /str. 27/ alebo ľúbostná báseň Kúpim ti Ameriku /str. 54/ s expresívnym výrokom: „Ty uveríš, že ťa milujem viac ako Obama svoje prezidentské kreslo. Pochopíš veci dávno nepoznané."
Kniha je výkrikom. Ukazuje volanie túžby po láske. Potvrdzujú to verše Tvoje oči pre pieseň aj veta z básne Tajomstvo: „Ktosi sa oprel o vietor a myslím na lásku" alebo slová „Poludnie je trblietavý peniaz, za ktorý si nebo v tvojich očiach nekúpim." /Samota v rámci programu, str. 58/.
Niektoré autorove myšlienky sa prelínajú a pretekajú z básne do básne, čím vytvárajú súvislú niť, ktorá čitateľa vedie po stránkach knihy. K takým patrí verš: „I básnici majú krídla" / Zvláštna chvíľa, str.19/ a zdanlivé pokračovanie motívu: „Krídla nie sú iba pre motýľov" /Krídla, str. 41/.
Némethov básnický vývoj možno v skratke predstaviť ako cestu pozvoľného odpútavania od tradičnej poetiky smerom k voľnejším formám, autor v nich hľadá nové, pôsobivejšie formy pre svoje básnické posolstvo.
Agátové srdce matke aj Bohu - týmito slovami otvára knihu Gabriela Németha v úvode Pavol Hudák. A naozaj, zbierka je snová, básnik sa vo veršoch obzerá za minulosťou, škoda len pravopisnej chyby v básni Nostradamovo oko, inak je súbor básní výpoveďou o radostiach aj smútkoch a mne sa najviac páči Sobotné ráno /str. 21/:
„Zarosený deň dvíha sa
zo stebiel trávy.
Horúci vietor fénuje
vlasy klasom z dlhej chvíle.
Najvyšší roztiahol závesy
a hrá na mandolíne."
A na zamyslenie ešte krátke motto z básne Autobiografická, kde autor konštatuje , že „Človek nemá na výber. Akurát stáť pred trafikou o pol siedmej ráno a čakať na čerstvú tlač. Spočítať svoje plusy a mínusy. Byť pešiakom na vlastnej šachovnici a byť stále na ťahu."
Zdenka Laciková
