Stromy v samote hrdo znášajú svoju mladíckosť, iba havrany, ktoré sa v desiatkach kŕdľoch vznášajú nad korunami stromov, sú im prvou rannou spoločnosťou na tento deň. Nestačím sa nadýchnuť tejto zvláštnej tiesnivej atmosféry. Prebrala som sa pred malou chvíľou, otvorím oči a pohľadom spočiniem na izbu, tá sa mi pred očami začína mihotať akoby sa nič nestálo pevne na nohách, i stôl sa nakláňa a zosypáva zo svojich pevných nôh. Okná sa otvárajú, rastú im krídla, v tej chvíli si uvedomím, mám halucinácie, nikdy som sa takto necítila.
Je mi nevoľno, mám celé telo akoby v plameňoch. Popri ľavej strane pri posteli stlačím signálku a volám o pomoc. Jediné čosi želám, je aby sestra prišla do izby čo najskôr. Bože, ešte nie! Neber ma k sebe,! Deti ma ešte potrebujú! Koniec prichádza nečakane a veľmi rýchlo.
– Čo je pani Bačinská? – spýta sa ma službokonajúca zdravotná sestra.
Som mokrá ako kostolná myš pred spoveďou, nadvihnem si vankúš a poviem.
- Doslova horím. Pravdepodobne mám horúčku.... –
Pohľadom zaregistrujem, ako do izby vchádza lekár Stanislav Plzinka so skúsenosťami, s ktorými si vie vždy rady. Jeho prístup ma príjemne prekvapí, sála z neho láskavosť, milé slovo, akoby chápal môj osud. Pôsobí diplomaticky a vždy s rešpektom .Vychádza z neho profesionalita a takým mužom v bielom plášti i naozaj je. Dobre vie, horúčky pri leukémii, sú dosť časté, najmä, ak je imunita oslabená. Pri chorobe telo ťažko vzdoruje akémukoľvek neduhu.
Ležím na posteli, držím sa postele a nesmierne trpím.
- Vyzlečte sa do pol pása. – nariadi mi . Nečakane ma strasie zimnica
- Zakašlite! Dusí vás? - spýta sa ma.
Iba prikývnem.
Lekár mi nahmatá krčné uzliny.
– Bolia? – položí mi otázku.
- Nie, tam ma nebolí. –
- Je vám na zvracanie? –
-Áno, je mi nevoľno. –
Zloží fonendoskop do lekárskej brašne a dodá
- Zápal priedušiek sprevádzaný črevnou virózou. –
- Sestrička vám zmeriam vám teplotu. – zdravotná sestra ku mne pristúpi a berie do ruky teplomer. Lekárovi zazvoní v tom okamihu vo vrecku mobil.
- Doktor Stanislav Plzinka, prosím? Áno za dvadsať minút som tam. – konštatuje.
- Už musím ísť, volajú ma na iné oddelenie. Predtým však do zdravotného záznamu pani Bačinskej predpíšem liečbu. Informujte ma pravidelne o stave pacientky. Som tu celý deň, mám dennú službu. -
Na tomto oddelení sestrička Norika pracuje už šiesty rok, veľmi má túto prácu rada, je to práca s ľuďmi, dokonale sa vžívať s danými situáciami na oddelení. Sama je žena, manželka a hlavne matka štvorročnej dcérky Patrície. Vždy s radosťou prijíma fakt, keď sa pacientom zlepší ich zdravotný stav, je to pre ňu akési zadosťučinenie, ak sa cítia dobre a sú v pohode. Vyberie mi teplomer, ukazuje tridsaťosem, strasie ho a podá mi lieky. Ani sa nenazdám, čochvíľa tvrdo zaspím ako betón v mlieku.
V sesterskej izbe je kľud, Nora si v pokoji vychutnáva kávičku. Na stole leží módny časopis, pravdepodobne si ho zabudla kolegyňa, zoberie si ho do ruky a listuje v ňom. Vyzerať štýlovo a moderne ako moletka, bolo pre ňu vždy samozrejmosťou. Nikdy nemala pocit, že vyzerá zle .Okolie jej vždy vravelo, že je sympatická žena. Muži majú radi, ak na žene majú čo chytiť. Nora patrí jednoznačne k žene, ktorá má všetky proporcie na to, aby jej muž bol s jej postavou spokojný, iné to je už s jej oblečením. Vždy chcela pohodlné šaty, ktoré by na nej vynikli a zdôraznili jej ženské prednosti. Je plnoštíhla a sympatická žena so všetkým, čo jedna žena má mať, ale predsa dostať na seba šaty v obchode, či nejakom butiku, je u nej dosť problematické.
Radšej si ušije šaty u svojej krajčírky. Poznajú sa veľmi dobre, porozprávajú sa za dlhých večerov a kým sa šaty ušijú, preberú veľa vecí, čo nového u Nory v nemocnici, čo nového u nej doma a podobné klebietky. Netrvá dlho a krajčírke stačia dva večery za sebou, aby jej ušila šaty, blúzku, či sukňu a k tomu je lacná krajčírka. V rámci dobrého priateľstva, suma za šaty je pre ňu vždy prijateľná. Norika drží časopis v ruke, prezerá si ho zaujato, okolo poludnia mi donesie lieky a prebudí ma. Preberám sa v polomrákotách, nič neviem o sebe, moje telo je ako v plameňoch a horúčka nie a nie ustúpiť. Nesmierne sa potím a trpím pritom. Zdravotná sestra Norika, s ktorou veľmi dobre vychádzam a jej tvár mi je dobre známa ma pohladí, dokáže si predstaviť, čo taká horúčka dokáže spraviť s človekom.
- Potrvá to niekoľko dní, kým sa váš zdravotný stav zlepší. –
A hneď mi je pri týchto jej slovách lepšie. Sú veľkým povzbudením. Akoby som sa ponárala do Danteho pekla, doslova horím. Zložím ruky do vlastnej modlitby. Potrebujem cítiť vieru v srdci a žiť s pocitom, že Boh mi pomáha. Na chvíľu sa zamyslím, ako som ako dieťa chodila s rodičmi do kostola. Prítomnosť Boha vo mne bola vždy dôležitá. Myslím na Kamilu, keď bola ako dvanásťročná na svätom prijímaní, na Romanka, ktorý sa ma raz nečakane opýtal.
- Prečo je Božia moc najvyššia?- detské otázky niekedy sú neúprosné.
Čo s nimi? Ako na ne odpovedať?
Znova na popoludnie mi vysokočila horúčka, 38,7 neustále pretrváva. Lekár sa rozhodne mi naordinovať mi vlažnú sprchu pod dohľadom zdravotnej sestry a to dvakrát denne.Teplota tela by tak podľa neho mala postupne klesnúť na prijateľnú teplotu. A skutočne, po troch dňoch horúčka pomaly ustupuje. Vyplašená Kamila už sedí od rána pri mojej posteli a drží ma za ruku. Všetko mohlo dopadnúť ináč. Mohlo to dopadnúť ináč, mohla som boj s horúčkou prehrať, postaviť sa do radu porazených a hľadieť smrti do tváre. Viem, čo dcéra prežíva, vidím jej do duše. Kto iný by mal poznať lepšie vlastné dieťa, ak nie vlastná matka. Stisnem jej dlaň a hľadím je priamo do očí.
- Už sa netráp Kamila, už je dobre. Som tu a žijem. – dcéra naberá istotu, je rada, že žijem. Chodí ma ma pravidelne navštevovať. Kamila sedí pri mojej posteli a drží mi ruku.
- Upokoj sa, už je dobre. Horúčka ustúpila.–
Ani sa nechce som mnou rozlúčiť, aj vtedy, keď sestrička vojde do izby a upozorní ju, že je pomaly čas rozlúčiť sa. Pozriem sa na dcéru a poviem .
- Kamila, choď už Roman ťa potrebuje doma. Tu som v bezpečí, lekári sa o mňa postarajú. – Moje slová zaberajú. Kamilu sestrička vyprevadí a predsa len opúšťa oddelenie hoci s ťažkým srdcom. Veď sa bojí o vlastnú matku.
Dá sa povedať, svoj voľný čas si vychutnáva na izbe každý ako chce.
Ležím na posteli a zväčša oddychujem a spím. Lekári mi ešte nedoporučuje vstávať, naordinovali mi veľa oddychovať. Som predsa len ešte slabá, nevládzem. A tak keď sa na obed naobedujem, ležím ďalej na posteli, znova ma chytá ma nesmierna únava. Viečka sa mi zatvárajú a chce sa mi znova spať. Lieky ma sťahujú na spánok, ale čo iné môže pacient robiť v nemocnici, ak nie iba oddávať sa spánku a oddychovať.
Prečo? Prečo práve ja? Ja a leukémia?
Osud je nevyspytateľný, buď príjmeš jeho hruď, alebo sa budeš neustále trápi. A tak to je i v nemocnici. Jednoducho tak to malo a tak to má byť. S tým sa nedá nič robiť. Spí sa mi dobre, napriek tomu, že sú to moje prvé prežité chvíle v nemocnici. Vždy mávam spokojný spánok, ale dlho spať nedokážem. Stačí mi tých šesť – sedem hodín na to, aby som bola oddýchnutá a zregenerovaná plná síl. Povráva sa, že ani Napoleon nevedel spať dlho, stačilo mu štyri hodiny na to, aby si vysníval svoje vytúžené Waterloo.
Druhý deň prežitý v nemocnici je zaťažkávajúci. Okolo piatej zaregistrujem, že svitá cez okno, v nemocničnej záhrade počuť šum lístia, s ktorým sa hrá vietor ako dáky chuligán. A j to je pravá tvár jesene, priam koncert pod oknami. Otvorím oči a započúvam sa do neho. Dvere do mojej izby sa nečakane otvoria a sestrička ma osloví.
– Spravím vám pani Bačinská, vyšetrenie železa a hemoglobínu. – vystriem ruku a zdravotná sestra pri mne mi pichne do žily a berie krv do skúmaviek. Keď mi spraví vyšetrenie, na ruku mi prilepí leukoplast a dodá.
- Želám vám, výsledky boli, čo najprijateľnejšie. Ako dopadli budeme vedieť za tri dni hotové. – otočím sa k oknu, prikryjem sa paplónom a pokúšam sa spať. Dá sa to, ale vôbec? Človek neustále myslí na svoju rodinu, na svojich blízkych. Zobudím sa presne o siedmej a idem si umyť zuby. Pozriem sa do zrkadla, spoznávam v ňom ženu, ktorá akoby rokmi zostarla. Pribudli ti vrásky Petra, život ti zvráskavel pred vlastnými očami. Ledva čakám, aby bolo osem hodín, v taký čas sa rozbieha na oddelení bežný život.
Prichádzajú nové sestričky a menia sa lekáry. Vezmem do ruky časopisy, ktoré mi doniesla Kamila a začítam sa do neho. Neviem ako pobyt v nemocnici zvládnem, ale budem musieť sa vyrovnať s vlastným osudom a s tým, že tu nejaký čas ostávam. O pol ôsmej prichádzajú upratovačky zmyť podlahu. Mení sa za chvíľu i lekárska služba a nás pacientov čakajú lieky. Budeme musieť, vstať, pripraviť si poháre s vodou na lieky, potom nás čakajú konečne raňajky. Jedlo tu nie je bohviečo, je to predsa len nemocničná strava a zázraky sa tu očakávať nedajú, ale každé dobré sústo nám určite padne vhod.
Dnes by mala prísť ešte Kamila, má mi doniesť pár veci, ktoré mi chýbajú. Keď si spomeniem na dcéru, hneď mám lepšiu náladu. Teším sa na ňu, v tom okamihu sa stáva zo mňa optimistka, ale iba na chvíľu. Problém je v tom , že môj optimizmus často prechádza do melanchólie, do striedanie nálad, čo nie je najlepšie.
Pravdepodobne budem potrebovať pomoc psychológa.
Kto by tu však jeho rady nepotreboval? Základ všetkého je optimizmus,
byť pozitívne naladený, to je rada doktora Krajčoviča, ktorého máme na oddelení. Sme rady, že nám pomáha a povzbudzuje nás.
V jedálni pomaly pribúda pacientov, majú akýsi sviatok v srdci kedy sa môžu vyrozprávať zo svojich smútkov a žialov, ktorý ich trápi. . Oproti mne sedí staršia žena, môže mať tak okolo sedemdesiat rokov, sadne si na stoličku, vidieť na nej, že ju čosi trápi. Chytí do ruky krajec chleba a chce si naň natrieť tvarohovú nátierku, pozrie sa na mňa a rozhovorí sa.
- Syn Tomáš ma chce dať do domova dôchodcov, ja sa však nedám v žiadnom prípade, chcem ísť domov do svojho domu. Je ku mne zlý, je alkoholik, nech ho vezme polícia a vezme hoci i na protialkoholické liečenie, aspoň dovtedy od neho bude pokoj. – poviem.
- So synom sa pokúsim porozprávať. – a v tom sa babička upokojí a konečne začína raňajkovať. Ja som popritom už dojedla, vstávam od stola a kráčam do svojej izby. Sadnem si na posteľ a len tak premýšľam. Aké to bolo, keď sme sa s Pavlom zoznámili na výške. Bol pekný a mladý Miloval futbal a bol veľmi športový typ, bol to muž môjho života, s ním som chcela žiť, zdieľať svoj osud a na koniec z našeho manželstva ostávajú obyčajné trosky. Zdá sa ani dnes sa počasie nezmení, bude znova pršať. Vonku je však vynikajúci čerstvý vzduch, dýcham ho naplno z plných pľúc.
Čaká nás vizita, som zvedavá, ako dopadne, čo mi povie primár. Vrchná sestra z ošetrovne prichádza do každej izby oznámiť, aby každý sa zdržiaval na svojej izbe, je to pacientova povinnosť. Ak sa pohybujeme na chodbe sestričky sa hnevajú, darmo poriadok a úcta k primárovi musí byť.
Kamila vyprevadí brata a ostáva v byte o samote. Spraví si jahodový kokteil, pár zmrazených jahôd, ktoré mama zmrazila ešte v lete. Hodí ich do mixéra, pridá tri deci mlieka, trocha jahodového sirupu a zmixuje si vitamínovú bombu na posilnenie. Bude ju potrebovať. Dnes doobeda uprace a uvarí dobrý obed, aby byt vyzeral v poriadku, kým príde Michal zo služobnej cesty.
Prší.
Michal miluje šoférovanie, vždy sa teší na okamihy, keď si sadne za volant a môže riadiť auto. Zapne stierače pre lepšiu viditeľnosť, na Rožňavskej ceste smerom z Rožňavy do Košíc, vybočí na križovatku a zaradí sa pomedzi autá. Jazdu za volantom má v krvi, jeho otec mal rád vždy vôňu benzínu a tak sa Michal rád pri ňom motal. Jeho otca poznalo celé okolie, ako skvelého automechanika. Bol by rád, keby syn kráčal v jeho šľapajách, ale Michal si však vybral marketing. Obchod a peniaze, je jeho svet, ktorým chce žiť a zaujíma ho. A šoférovanie? Je pre neho iba oddych, pri ktorom príde na iné myšlienky a odosobní sa od životných problémov.
Sleduje pred sebou cestou, mobil, ktorý leží po jeho pravici nečakane zazvoní.
- Ahoj Kamila. Áno, som pri Rožňave, na pol druhú som doma. Teším sa. –
Chce mobil zložiť do ľavého vrecka, nedarí sa mu, náhle spanikári, skloní na chvíľu svoj zrak na palubnú dosku a hodí mobil ho na prázdne sedadlo, v tom mu nečakane do protismeru vbehne veľkou rýchlosťou motocyklista. Vytáča volant doprava, náraz do motocyklu je tak silný, že spôsobí vymrštenie motocyklistu do cestných zvodidiel. Pohľad na zraneného motocyklistu ho vydesí: na ceste je samá krv, kolesá dokaličenej motorky sa točia na prázdno, motocyklista, ktorý krváca vytvára scénu ako vystrihnutú z kaskadérskeho filmu, pritom sa tak tešil na Kamilu. Vystupuje z auta a popritom zhliadne na oblohu.
Komu som ublížil?
Pýta sa sám seba. Nikto mu však neodpovedá. Aj obloha, akoby sa v tej chvíli zľakla, prestáva pršať. Aspoň čosi, pomyslí si... a buchne päsťou do dokaličeného auta. Je bezradný, stojí na kraji vozovky a hľadá pomoc. Mobil ma zničený, vďaka autonehode je auto hodné akurát do šrotu. Tak by bol rád, keby mu ktosi zastavil a pomohol. V tom okamihu akoby bol vypočutý. Zelená škodovka po pravej stranej dvojsmerovky zastaví pri ňom. Keď v nej šofér vidí tú hrôzu, vystúpi z auta. Muž, má čosi po pädesiatke, prešedivelé vlasy a celkom sympaťák. Okamžite položí Michalovi otázku.
- Potrebujete pomoc? -
- Zavolajte rýchlo sanitku a dopravnú polícu. – Zdá sa,že vodič, ktorý vystúpil z auta je solídný a inteligentný pán. Najprv zavolá na 155 a oboznámi operátorku, že na diaľnici od Rožňavy sa stala autonehoda, potom volá dopravnú políciu. Obe zložky sú v tomto prípade veľmi doležité.
Michal sa obráti na muža a požiada ho o láskavosť, aby mu požičal mobil. Musí zavolať Kamile. Vytočí jej číslo a prihovorí sa jej.
- Mal som autonehodu, prídem neskôr, autobusovým spojom večer o deviatej. – a radšej zloží. Vie, že Kamila v tejto chvíli veľmi zúri. Pozná ju, je prchkej povahy ako jej otec, ale je to krásne, dobré, milujúce dievča Rýchlosanitka prichádza do dvadsiatich minút, v tesnom závese za ňou policajné auto. Na mieste autonehody je rušno, policajt pristúpi k Michalovi a dáva mu fúkať, zatiaľ, čo jeho kolegovia zisťujú okolnosti, ako sa autonehoda stala. Na veľké prekvapenie detektor na vykazovanie alkoholu promile v krvi vykazuje Michalovi hodnotu, 0,56 promile.
- Pán vodič, vy ste pil? – položí mu otázku policajt.
- Včera sme mali menšiu firemnú oslavu. Od rána cestujem. -
- 0, 56 promile, to vraví samo za seba. – počuje policajtovú narážku. Michal je v rozpakoch, hľadí na motocyklistu a želá si jedno, aby všetko dopadlo dobre.
Náhle priskočí k jednému z lekárova spýta sa. - Prežije to? –
- To uvidíme, keď dorazíme do nemocnice. – naznačí jeden zo záchranárov.
Z polície odchádza priamo do nemocnice, kde leží zranený motocyklista. Veľmi by mu chcel povedať, že je mu to ľúto, čo sa stalo, mrzí ho to veľmi. Dokáže to však ? Na chodbe stretáva mladú zdravotnú sestru. Je to fešanda. Má dlhé čierne vlasy, všimne jej štíhle nohy, ktoré sa vynímajú v sesterskej sukni sú ako lusk .- Rád by som vedel, či tu na oddelenie nedoniesli zraneného motocyklistu? – spýta sa.
- Pred trištvrte hodinou jedného doniesli, je na operačnej sále. – naznačí zdravotná sestra..
- Ste jeho rodina? - kontruje otázkou.
.- Strýko. – zaklame Michal a sklopí zrak. Nikdy neklamal, ale teraz, je to z núdze cnosť, ktorú musí podstúpiť.
- Jeho stav je kritický, nič viac vám nemôžem povedať. –
- Ďakujem vám. – Michal vychádzá z oddelenia,zíde dolu po schodoch, vychádzajúc z prízemia nemocnice rozmýšľa. Čo bude ďalej? Vodičský preukaz mu dopravní policajti na mieste odobrali. Táto autonehoda mu zmenila život. Ani sám nevie, ako sa dostane na autobusovú stanicu, tam počká na svoj autobus a okolo pol deviatej večer bude konečne doma. Je si istý, že Kamila ho potom všetkom nebude čakať s otvorenou náručou. Ponáhľal sa k nej k Romanovi, potrebovali ho a teraz on potrebuje ich. Sediac v autobuse hľadí na mesto plné kvapiek.
Stalo sa, čo sa stalo a práve teraz, keď mal byť povýšený vo firme na vedúceho ekonomického oddelenia. Ale, ako odmietnuť pozvanie na oslavy, keď oslavuje sám šéf? Navrhol mu predsa povýšenie, bol s ním spokojný. Videl, že má na viac. Ponúknutá príležitosť sa neodmieta, tá neprichádza každých päť minút.
Buď ju využije, alebo nie, iná možnosť neexistuje. Ani sám nevie ako sa dostane na autobusovú zastávku. Na hlavnej križovatke, ktoré je srdcom rušného mesta plného auta a autobusov kráča rezkým uponáhľaným krokom Pred sebou nemá nič iné iba dnešný deň a autonehodu. Tá mu zmenila život, osud obrátila naruby. Neznámeho muža, ktorý stoji popri ceste sa spýta.
- Ako sa dostanem na autobusovú zastávku? –
- Prejdete na druhú cestu k námestiu, zabočíte doľava a predstrú sa vám pred vami autobusy. To je autobusová stanica. –
Michal sa poďakuje za informáciu a odchádza, zrýchli krok. Ani vlastne, nevie, kedy mu ide autobus domov. Pri Romanovi a Kamile by chcel byť čím skôr. Vie Kamila bude samý hnev, takéto čosi od neho nečakala.. Pozná ju za ten čas, čo žijú spolu. Má povahu po otcovi, občas je vybušná, ale predsa každý sme iný. Stojí na autobusovej zastávke, pozrie si rozpis, kedy aký autobus odchádza a čaká.
Jesenný mraz mu doslova tuhne v žilách, cíti zimu a chlad. Bude tu musieť stáť ešte dvadsať minút. Potom jeho autobus príde na obvyklé miesto, kde vždy stojí. Keď nastúpi a sadne si na sedadlo hľadí na uprašané mesto plné kvapiek. Nemôže sa na nič sústrediť, ani si pospať, trápi ho toľko vecí naraz. Iba hľadí na kvapky na okne, ako sa dokážu prispôsobiť a splynúť do jesenného dažďa v nemenný obraz jesene.
Autobus vchádza na konečnú stanicu, Michal sa pripravuje vystúpiť. Spravil chybu, doživotne za ňu bude pykať, uvedomuje si to. Vystupuje, v tom vidí pred sebou nahnevanú Kamilu. Radšej sa neozýva. Zamračená Kamilina tvár hovorí samá za seba, až z nej má Michal strach. Zodvihne kufor a kráča k nej.
- Povedz, čo to vyvádzaš, nemám toho dosť? Mama ochorela, má leukémiu, otec od nás odišiel. Môj svet sa rúca ako domček z karát. –
- Vyšiel som na Hlavnú, mobil som nestačil uložiť na sedadlo, pozrel som sa na palubnú dosku a do protismeru mi vošiel motocyklista a autonehoda bola na svete. –
- Radšej poďme Roman nás čaká. –
Keď Michal a Kamila prídu, sú obaja bez nálady a sami vedia dobre prečo.
- Boli ste na vlastnom pohrebe? – Roman podpichne oboch svojim typickým čiernym humorom, ktorým ovplýva....
- Prestaň!. Situácia je vážna, Michal spôsobil autonehodu. Ktovie čoho čaká. Isteže nie najkrajšia budúcnosť. –
Kamila vojde do kuchyne a spýta sa ho. - Budeš jesť? –
- Nie, iba piť. Aj tak jesť nedokážem..Skôr si dám čosi na pitie. –
Kamila Michalovi naleje coca - colu a prisadne si k Romanovi. Pri stole je zvláštne ticho, nie je to obvyklá rodinná večera, skôr večerná pantoníma. Nie je dôvod rozoberať dôvod, slová v tom to prípade sú tu zbytočné.
Po horúčke, ktorá ma dostala sa pomaly k sebe síce dostávam, ale to nie je ešte ono. Túžim byť medzi deťmi, chcem si vychutnávať pocit domova. Ten mi veľmi chýba, ako aj obe deti. Musím priznať zčasti i Pavol. Bol to predsa môj manžel. Spomeniem si na roky prežité s mužom, ktorý sa stal mojou životnou láskou, na takéto okamihy sa nedá jednoducho zabudnúť, ja sama to nedokážem.
Pacienti ukončia upratovanie na svojich izbách: vždy mať upravenú posteľ, papuče pod posteľou, utretý stolík, stoličky vsunuté k stolu, vyvetraná izba, to sa vyžaduje od každého. Izba má byť vždy perfektne upravená.
Čas ide pomaly, minúta po minúte a čakanie na na primára, celý zdravotný personál, ktorý v tento deň na oddelení slúži je nepredstaviteľne dlhý. Kristína je nervózna, veľmi roztržitá, príliš zahľadená do sebe, pred pár dňami jej amputovali jej prsník.- Už nie som žena . – jednostajne opakuje.
- Len sa vyplač, Kristína, plač! – upokojujem ju. Ľahnem si späť na posteľ a premýšľam...
Aj ja mám na dnes toho dosť, potrebujem sa odreagovať. Vyberiem z nočného stolíka knihu, ktorú som si požičala od svojej susedky z vedľajšej izby a čítam. Kniha s názvom Mastičkár od poľského spisovateľa Mosztovicza ma zaujala natoľko, že ma dojíma k slzám. Je to zaujímavý príbeh muža, lekára – svetoznámeho kardiológa, ktorý z minútu na minútu stráca všetko: manželku, svoju dcéru, i zamestnanie, byť skvelým a dobrým lekárom. Slza mi steká po tvári, v oku mám plač a neznesiteľnú bolesť. Skutočne je to dojímavá kniha, nedokážem sa od nej odtrhnúť.
V stredu je primárska vizita. Do nemocničnej izby vchádza primár, v tej chvíli akoby každý odrazu precitol, i veľké problémy sa zdajú malicherné. Primár je človek, ktorý každý problém vyrieši, k pacientom je veľmi milý a zdvorilý, prihovára sa k nim s povzbudivými slovami, neustále všetkým pripomína.
- Žiť sa musí za každú cenu. –
- Dnes, má prísť syn pani Kováčovej. – a pozrie sa na vrchnú zdravotnú sestru, ktorá jeho slová zapisuje.
- Ak príde pán Kováč, informujte m o zdravotnom stave pacientky. – povie primár.-
Tak ako babi, ako sa máme? – spýta sa starkej. Tá iba mykne plecom a detinský dodá.
- Spala by som ako Šípková Ruženka - jej úprimnosť všetkých rozosmeje a navodí dobrú náladu. Primár Proščák má v sebe čosi, čomu sa vraví priamosť a veľká úprimnosť k ľuďom, na ktorých mu záleží. S pacientmi to jednoducho vie. Podíde ku Kristíne a prihovorí sa jej.
- Ako sa cítite pani Ľubíková, po zákroku. –
- Všetko sa zmenilo. - Už nie som žena. – bedáka ubolená žena.
- Pani Ľubíková, to nie je pravda. Každá liečba má svoj čas, ženou pre svojho muža ostanete. Kristína nevie, čo prinesie stretnutie s jej manželom. Bojí sa ho, prišla o prsník, bojí sa, že ju nechá a navždy od nej odíde.
- Keď to tak ďalej pôjde budeme vás musieť previesť na psychiatrické oddelenie a to znamená ďalšiu diagnózu na krku. Situáciu si iba komplikujete. –
Dnes sú návštevné hodiny, poobede sa dvere na izbu nečakane otvoria a dnu vchádza muž stredného veku s kyticou ruží. Radšej vyjdem na chodbu, je to najlepšie riešenie, čo v danej chvíli môžem urobiť. Ostávam sama na chodbe a hľadím na nemocničnú záhradu plnú lístia
Na oblohu k tomu vyšlo mierne zubaté slnko, celkom pekne sa vyčasilo.
Bolí ma však hlava, stojím a hľadím na statný strom akoby mi chcel čosi povedať. Ale čo? Hadám to, že je typický strom - samotár ? Máme čosi spoločné? Určite, presviedčam sa.
Samotu - večnú samotu. Chce sa mi vykríknuť.
– Prečo Pavol? Čím som si to zaslúžila? -
Manžel Kristíny, ktorý pred malou chvíľou vošiel do izby s kyticou ruží, položí kvety do fľaše a roztiahne ich do krásnej kytice. Podíde k umývadlu a naleje na ruže vodu.
- Kristína, všetko bude v poriadku. Uvidíš. – jeho slová znejú úprimne a od srdca, sú symbolom čohosi nového, čosi ani Kristína v danej chvíli neuvedomuje.
- Tieto ruže znamenajú našu novú životnú cestu s krížom, s bolesťou v srdci pre nás obidvoch. – Je to vôbec môj muž, môj manžel ? Pýta sa Kristína sama seba.. Svojho muža vôbec nespoznáva, je ako vymenený, je milý, zdvorilý, takýto v poslednej dobe nebýval.
A keď sa k tomu opýta, či sa neprejdú, Kristína je úplne mimo, ale odpovie.
- Ale samozrejme, rada sa prejdem, Boris. – a obaja vychádzajú z izby, zavrú za sebou dvere a ruka v ruke kráčajú dolu po schodoch. Na chodbe z oddelenia stretávajú primára. Hoci sa náhli, zastaví sa pri nich a prehodí s nimi pár slov. Vidí Kristínin úsmev na tvári a považuje to za dobré znamenie.
Usmeje sa ňu, cítiť z neho úctu k svojim pacientom. Ešte musí na konzílium a večer končí, no nie však na dlho. Ráno začína znova , ako lekár, ako primár dáva do svojej profesie, maximálnu profesionalitu, svoj pozitívny pohľad na svet a vždy korektný vzťah ku každému človeku, ktorého stretne.
Taký je primár a lekár v jednej osobe, primár Proščák. Jeho práca sa vypláca, robí ho šťastným.Priznáva rád, pomáha svojim pacientom. Potrebujem byť sama. Osud ma vyzval k hre. Teraz som na ťahu ja.
Šach – mat dokáže dať aj pešiak kráľovnej, ale ja toho nie som schopná.
Chcela by som žiť pre budúcnosť, no nedarí sa mi. Nedokážem preklenúť vlastnú budúcnosť . Mrzí ma, že Pavol sa takto ku mne zachoval a vzťah s ním sa rozpadol. Otvorím okno a obdivujem to zvláštne jesenné počasie. Okno pri, ktorom stojím sa mi zdá ako obraz v priamom prenose, stačí vychutnať si jeho čaro. Keď sa ho nasýtim, rozhodnem sa, že zájdem do bufetu Pozdravím sestričku a poprosím ju.
- Sestrička, ak môžem rada by som si skočila do bufetu na zákusky. Zdravotná sestra vstane od stola, vezme kľúče a ide mi otvoriť dvere.
Kristínina scéna s ružami sa mi sústavne vracia Je mi ľúto, že Pavol ma ani raz nenavštívil, ani si nepamätám, kedy sa schopil a doniesol mi kvety, len tak iba pre radosť.
Prešla som s ním kus cesty, čosi nás predsa spájalo. Bola to z jeho strany pravá láska? Má ten človek vôbec svedomie? Trápi ma odrazu toľko otázok tykajúcich sa nášho vzťahu.
Hľadám na na ne správnu odpoveď.
V bufete sa porozhliadam a dáva si dobošku a jeden punčový rez.
Vlastné myšlienky ma ženú opäť k Pavlovi. Dá sa vôbec zachrániť ešte naše manželstvo? Bolo by to síce krásne, ale už dávno neverím na sny, vyrástla som z nich. Som zamyslená,až mi šedne šedá kôra v mozgu.
Nedokážem sa ubrániť pocitu. Sklamala som sa. Boli sme manželia, ako jedna rodina, na tieto chvíle sa nedá zabudnúť.
Rozmýšľam nad svojimi deťmi. Kamila v poslednej dobe vravela, že Romanko sa akosi zmenil, uzavrel sa do seba a stal sa z neho veľký samotár.
Pri platení si ani nevšimnem, že ma za pultom osloví milá predavačka.
Je mi akosi povedomá. - Petra si to ty? – prekvapí ma otázkou.
- Mona, ty tu pracuješ? Prekvapene sa pozriem na obsluhujúcu.-
- Konečne sa stretávame po rokoch. – a v predavačke stojacej za pultom spoznávam svoju bývalú spolužiačku z vysokej školy.
- Si v nemocnici? - opýta sa ma Monika. Má šťastný úsmev na tvári. Vôbec sa nezmenila, je taká usmiata ako, keď sme chodili na vysokú školu. Vždy švitorivá a neustále ukecaná.
- V nemocnici, áno. - odrazu sa mi vynoria spomienky na mladosť, na internát, na bezstarostný študentský život, ktorý sa už nikdy späť nevráti.
- Zoberieš si to za mňa? – spýta kolegyni Monika. Mona sa obráti s prosbou na kolegyňu
- Dáš si kávu ? – opýta sa ma Monika
- Tentoraz radšej čaj. –
Keď nám donesú občerstvenie, Monika začína rozprávať. Ako vždy je zhovorčivá. Na výške vždy bola taká, plná úsmevu a dobrej nálady. Počúvam ju a nestačím sa čudovať, tak veľmi by som chcela byť aspoň spolovice ako ona. - Mám sa dobre. Šťastne som sa vydala.
Manžel Ondrej je majiteľom dvoch stavebných firiem na Slovensku. Darí sa mu. Robím mu sekretárku, toto, čo tu robím za pultom je len prácička po mimo, malý vedľajší zárobok. Dcéra Saša študuje umelecký dizajn v Londýne. A čo ty? –
- Ani neviem vôbec či mám začať. Môj osud sa s Monikinmu sa nedá porovnať.
Na koniec rozprávam o svojej chorobe, o deťoch a neobídem ani Pavlovu neveru. – Máš to ťažké, veľmi ťažké. -, doloží Monika a zahľadí sa na mňa.
- Pamätáš Ďura z výšky, ten je vraj docent. –
Slovo dáva slovo a my spomíname na zlaté vysokoškolské časy, ktoré sa nám bohužiaľ už nevrátia. Mona sa nečakane zodvihne zo stoličky a povie
- Prepáč, ale už musím ísť. – a presunie sa za pult, kde sa venuje zákazníkom.
Vraciam sa na oddelenie, sadnem si na posteľ a len tak sedím keď sestrička vysloví moje meno.- Petra Bačinská, návšteva. – otočím sa tvárou k ošetrovni.
Pozriem sa na stoličku, kde pracuje zdravotná sestra nad akýmisi papiermi. Prichytím sa pri predstave, čo ak je to Pavol, predsa mu svedomie nedalo a prišiel. Vo dverách sa objavia kolegyne z práce. Som rada, tak predsa na mňa nezabudli. Evin úsmev je prvé čosi všimnem na jej večne mladej tvári.
- Prekvapili ste ma príjemne, že ste ma navštívili . – objímem ju.
- To my sme radi, že ťa vidíme. – opätuje mi Eva objatie.
- Ako sa máš? -
- Bolo aj horšie, teraz sa mám tak akurát. –
Určite bude dobre. – dodá povzbudivo.
- Ináč pozdravuje ťa Táňa, nemohla ťa prísť navštíviť, má chorú dcéru, je s ňou vypísaná. –
- Odkáž jej, že ju pozdravujem a dcéra nech sa skoro uzdraví. –
Viem, čo je to starosť o dieťa, som sama matka, v plnej miere Táňu chápem.
- Čo nového v práci? - vypytujem sa a kolegyne rozprávajú. Som zvedavá na situáciu vo firme
- Hotový cirkus. – zareaguje Zina, tridsaťdvaročná účtovníčka firmy. U svojich spolupracovníčok si získala veľkú obľubu svojou zodpovednou a vždy perfektnou prácou. Občas kolegyne majú dojem, že pracuje pilnejšie ako šéfka, raz ju čaká postup a skvelá kariéra.
- Čaká nás fúzia s väčšou firmou. Tak rozhodlo vedenie. – nastolí tému Zina.
Viem si živo predstaviť, tento neskutočný kolotoč vzhonu, sama chcem do neho ešte patriť, byť jeho súčasťou.Rozprávame o všeličom, o práci, o kolegyniach, o mne.
Čas zbehne veľmi rýchlo. Som vďačná tejto návšteve, pookriala ma, dodala odvahu, silu a energiu žiť.Po návšteve žijem pre svoje spomienky patriace firme a kolegyniam. Sú sny a túžby, ktoré sa nikdy nenaplnia. Ja by som sa chcela vrátiť, pracovať do kolektívu. Zdá sa mi, že vo firme by som ešte vždy vedela zastať svoje miesto a byť jej užitočná. Sedím na stoličke vo svojej izbe, moja túžba je tak nepredstaviteľne veľká, že sa rozhodnem o tom porozprávať so svojim lekárom.
Ak by som po odchode z nemocnice mala ostať doma a byť na celom invalidnom dôchodku to by som psychicky neznesie. Prinieslo by to iba iba depresie, utápala by som sa v nich a nič by to neriešilo. Sedím s myšlienkami v hlave a premýšľam. Skutočne dnešný dnes bol príjemný, vydaril sa. Nikto na mňa nezabudol.
Mrzí ma, že jedine Pavol ma nenavštívil. A vlastne chcela, prijala by som jeho návštevu. Možno je to aj tak dobre, že neprišiel, ale predsa, čosi som s ním prežila. Dúfala som, že spoločne zotrváme v našom vzťahu pre našu lásku. Môže mať svoje čaro a pôvab i v zrelom veku, keď nám pomaly vráskavejú ruky, keď i naše rána začínajú poznať čo sú to vrásky.
Nech to je ako je, nech ma Pavol nechá a ide za inou, ja si nemám čo vyčítať, vždy som mu bola oporou a mala rada. Je otázne, či práve on ma mál skutočne po tie roky rád. Nakloním k nočnému stolíku a rozhodnem sa, že sa pôjdem osprchovať. Občas mám pocit, že človek sa tu škvarí vo vlastnom pote. Je to napätím, problémami, ktoré nosí v srdci a ešte v nemocnici kúria, nemôžme vyjsť na čerstvý vzduch hocikedy a to je rozdiel. Vezmem si čisté pyžamo, šampón, hrebeň a ostatné veci a kráčam do kupeľne.
Keď vojdem dnu, pustím si vodu a zaumienim sa osprchovať, vyzlečiem sa. Pred zrkadlom zisťujem už nemám tak pružné mladé telo, ako kedysi a práve možno preto sa i Pavol rozhodol pre inú. Bolí to velí. Až teraz chápem ako rozchody dokážu bolieť.
Gabriel Németh
člen Spolku slovenských spisovateľov
9.4.2019
