Sto metrov a predsa...., otočil sa, čosi mu za chrbtom zašušťalo. Strnul sa a vybral pre prípad zbraň. Ako mu to otec vravieval? - Buď vždy ostražitý a pripravený na obranu. Vojna zbabelcov nepozná zľutovanie.-
Oblohou prešiel blesk, nebo sa ziskrilo a sfarbilo dosiva. Za sebou počul kroky, jasné kroky. Vystrel ruku a vtedy to prišlo. Výstrel. Stačil iba povedať.
- Niee!!! To nemôžete!!! -. Na viac si nepamätá.
- Hans, je zdatný chlap uvidíš. - povedal mame otec, keď zavolali z nemocnice. Mala som veľký strach o brata. Mala som pätnásť, po prvýkrát som mala neskutočný strach. Boli sme dvaja súrodenci, ja a Hans. Ja zmierená s osudom, no Hans ho vždy pokúšal. Veľmi túžil po slobode, častokrát vravel otcovi.
- Takto to nemôže byť do nekonečna. -
Prišlo to. Písal sa rok 1989, staré sa začalo rúcať a nové stavať. Zdalo sa nám, že môžme slobodnejšie dýchať. Nemecká demokratická republika strácala svoju starú tvár a prichádzalo čosi nové. Nikto to mu nedokázal uveriť. Berlínsky múr padol - sloboda bola na dosah.
Otec si zobral z tabatierky cigaretu a zapálil si. Vedel, aká je situácia, pred mamou a predo mnou nechcel vyvolávať paniku , či nebodaj hystériu. Nikomu z nás by to nepomohlo. Večer nám volal, akýsi Klausser, lekár z nemocnice, že brat podľahol svojim zraneniam. Vo mne čosi navždy zomrelo. Navždy. Naveky. Sloboda mi vzala brata. Vraví sa mi to ťažko, bolesť za všetko rozpráva. Otec ihneď rozhodol. - Ideme do nemocnice. -
Bola to naša najstrašnejšia cesta, akú sme rodina zažili. V srdci hlavnej križovatky, sme vyšli k centru a náhlili sa do nemocnice. Bála som sa otvoriť dvere, za ktorými číhala smrť. Vošli sme do nemocnice, kráčajúc po schodoch ma zovierala úzkosť. Otec držal mamu pevne za ruku, zatiaľ čo ona plakala. Lekár nás už čakal, ukázal ná izbu a nechal nás. Keď sme vošli a mama zazrela vystretého Hansa, okamžite odpadla. Otec pribehol k umývadlu, pustil vodu a začal ju kriesiť. Najhoršie na všetkom bolo, že s osudom, s naším osudom sa nedalo pohnúť. Otec si bol toho vedomý, viac ako inokedy. Keď sa mama prebrala, za všetkých rozprávali slzy.
Po rokoch stojím v okne a hľadím na slobodný Berlín. Nedokážem, zabudnúť na brata, na rok, kedy sa nám zrútil svet, tak nám veľa dal a zároveň vzal všetko. Odrazu to ticho, preruší malý Hans, syn, ktoré mu som dala meno po bratovi. Za oknom prúdi mestský, berlínsky život a vo mne neskutočná bolesť. Pozriem sa na syna, iba ja viem odkiaľ táto bolesť pramení.
Iba ja a nebo vieme odpoveď.
