Treba si čosi priať a veriť, že tvoj sen sa zmení v deň, krásny ako táto jabloň, ktorej sa práve dotýkaš. Sila umenia žiť, spočíva, tešiť sa z maličkosti, a veriť vlastným silám každý deň. Aj táto jabloň, napríklad, akoby bola symfóniou jesene.
Starý otec sedí pod jabloňou, v ľavej ruke drží paličku, ktorou podopiera vlastný osud a pravou rukou bafká fajku s tabakom. Odfukuje ako stará, parná lokomotíva. Veď je železničiar a jablonka je jeho príjemná spoločníčka.
Stará mama pečie jablčník, práve z jabĺk našej mladej jablone, tej večnej princeznej s korunou, na ktorú môžu môže dosiahnuť iba dobrý človek, so srdcom ako chlieb. Oberala jablká a teraz pečie. Z otvoreného okna, z kuchyne vychádza jablčná vôňa. Jabloň sa nakloní k oknu, najradšej by sa do jablčníka zahryzla.
Starý otec ide do práce. Je železničiar - výhybkár. V dedine dôležitý človek, hneď po farárovi. Vypravovať vlaky je dôležitá a veľmi dôstojná práca. Modrá uniforma starému otcovi sekne. Na pädesiatštyri rokov, je v nej švihák. Stará mama ožíva hrdosťou, keď vidí svojho starkého. Cez noc sa hostí búrka, na mrakoch veľká búrka, až horí nebo. Starý otec vykonáva svoju službu, vyprevádza vlaky. Takéto dni sú pre neho najšťastnejšie.
Babka sa sama doma bojí. Blesk ako vyšinutý zasiahne jabloň.
- Jaj, - skríkne babka a pozerá cez okno na dvor. Mraky sú čierne ako noc. Záblesk hromu a ešte raz záblesk hromu, jabloň zasiahnutá bleskom, sa láme v drieku. Konáre padajú na zranenú zem ako vojaci, pred napoleonskym Waterloom. Ešte raz záblesk hromu a jabloň zomiera. Zostáva z nej peň, ktorý sa vytvaroval do akéhosi srdca.
Starký ráno vchádza po nočnej do dvora. Má smútok v očiach. V búrke zomrela jabloň, naša jabloň. Ale čosi tu predsa nechala.... Svoje srdce.
