Odhrnul záves a nebadane pozoroval Juliet ako sa rozpráva s mužom, ktorý prišiel na červenom audi. Bol si istý, že ho pozná. Rozhovor bol viac než dôverný. Muž chytil Juliet za ruku a čosi sa rozprávali. Ona sa iba usmiala, kývla akoby na súhlas. Je mu neverná? To by bol posledný klinec do rakvy. Práve teraz, keď prežíva najťažšie obdobie. Zatiahol záves a sadol si do kresla. Ženy sú hotovou tragédiou pre mužov a predsa ich milujeme. Zamyslel sa. Siahol po cigarete zapáliť si. Keď vošla nevydržal. Obrátil sa k nej a na rovinu sa jej spýtal.
- Je to tvoj milenec? -
Juliet sa iba usmiala.
- Je to iba známy - podotkla Juliet, prisadla si k nemu do kresla a naliala si za pohár burgunského. Johny celý rozhorčený ju chytil za ruku. Doslova horel. Vrelo to v ňom poriadne. Hrdlo mu stiahlo. Bol zmyslov zbavený. Cítil, že ju stráca. Čosi tu neklape. Vie to. Má tušenie, že hrá na ňu divadlo.
- Neklam Juliet -
- Čo ti je Johny?
- Tá tvoja žiarlivosť ťa zabije -
- Prisambohu donesie ťa do hrobu -
Stretli sme sa po rokoch. Známy zo školy. Toľko a nič viac a nič menej.
- A vôbec nebuď odporný -
- Začínaš ním byť -
Zmĺkol. Vedel, že to nemá zmysel. Nedostane z nej nič. Áno je žiarlivý, veľmi. Juliet je príliš krásna žena , aby žila iba pre jedného muža. Alebo sa už naozaj zbláznil? Spoznal ju keď mala dvadsaťtri. Bola iba študentkou na francúzskej Sorbone. Študovala dejiny svetového výtvarníctva . On bol profesor na katedre svetových dejín. Všimol si ju prvý. Mala tajomné oči, tak hlbokozmyselné. Čierne havranie vlasy , jej pokožka priamo voňala exotikou. Tak nádherne čokoládová. Ľúbil ju od prvej chvíle. Ba viac miloval. Prišla na skúšku, nesmierne krásna. Pochopil, je to žena bez ktorej je stratený. Ešte v ten večer ju pozval na drink a kávu. Juliet neodmietla. Vynikajúca študentka obdivovala svojho profesora. Johny s ňou bol šťastný. Keď je povedal , že ju miluje, sklopila zrak a zasnila sa. Mlčala ako súmrak za oknami. Nečakal hneď odpoveď. Vedel, že je mladá, potrebuje čas. Objednal ešte jeden drink a splynul s jej krásnym mlčaním, ktorý hovoril za veľa. Zasiahla ho ako blesk. Ten večer má stále pred očami. Jej oči , jej ústa, tvár. Dnes má však iný pocit. Starne. Jeho prvé vrásky na čele. Seba a zrkadlo neoklame. Má štyridsaťtri. Ona je, ale večne mladá. Johny iba jej súčasť. Trápi sa. Je si to ho vedomý. Pozrel sa je do očí. Také gaštanovohnedé ani neexistujú.
- Miluješ ma Juliet? -
- Áno musiš mi veriť, milujem -
- Som tak rád -
Objal ju silno, vpečatil bozk na pery. Cítila jeho jazyk tak hlboko, až zastonala. Tak predsa. Miluje ho. Teraz to vie. Nesklamal sa. Je tak šťastný. Prežili nádhernú noc. Miloval ju ako nikdy predtým. Dotýkal sa jej vrcholov, jej brehov a túžil byť iba pri nej. Ráno keď svitalo, spala odhalená v Evinom rúchu. Krajšia, stále krajšia. Letmo ju pobozkal na pery. Spravil si raňajky. Nech spí moja malá. S kávou v ruke zišiel do svojho ateliéru. Rozhodol sa namaľuje obraz. Obraz Juliet uprostred horúceho leta s ohňom a vášnou v tele. Pracoval celé dopoludnie. Do obrazu dával isté ťahy, dával seba celého. Keď sa prišla naňho pozrieť, obraz zakryl plachtou a sladko jej povedal.
- Raz ....., -
Vedela, že to bude prekvapenie. Večne ani ona neostane mladá. Vie to. Život s Johnym je krásny ako obraz, ktorý maľuje. Určite bude krásny. Vie to, tuší to. Obraz len pre ňu. Život je samé umenie. Pri Johnym sa naučila žiť a milovať srdcom, žiť ako žena. Vyšla z domu do záhrady. Leto dozrievalo . Bolo tak krásne tak vôňavé. Nikdy naň nechce zabudnúť. To leto si navždy zapamätá.
XXXXXXXXXXXXXX
Roky ubehli a krásy ubúdalo. K letu pribudla jeseň rovnako krásna ako to leto, ktoré ostalo v pamäti. Juliet však strácala sily . Nebo nebolo v jej očiach tak krásne nebo ako kedysi. Z letného vánku sa stal ostrý vietor, ktorý fúkal silnejšie a čoraz silnejšie. Juliet bledla . Chytala ju aká si melanchólia, ponorková nemoc. Sama sa v sebe nevyznala. Nebola komunikatívna a chuť do života bola preč, len Johnyho obrazy boli rovnako krásne také ako ju miloval. Chudla. Akýsi varovný signál je vravel. Choď, lebo bude neskoro. Kráčala no nemocnice s nádejou, že nič sa nepotvrdí, že to je len optický klam, prechod, ktorý žena zvláda. Zaklopala na dvere doktora Morissa. Poznali sa veľmi dobre. Verila mu a pritom dúfala. Moriss spravil Juliet vyšetrenie, predpísal lieky, ale ani jemu sa nepozdávala. Bola akosi biela. Zvláštne tak krásna, svieža žena a dnes? Juliet sa mení na nepoznanie. Po mesiaci vyniesol nad ňou ortieľ.
- Je to leukémia žiaľ -
Juliet sa nadýchla stratila balans. Tušila to, vedela. Človek v živote nemôže mať všetko, lásku, krásu, šťastie. Vedela, že odchádza. Pomaly iste, odchádza. Kým sa rieka nenaplní svojim koryto, kým leto zakvitne, kým , ale to už bude iný svet. Poďakovala sa so slzami v očiach odišla z nemocnice. Celou cestou metrom rozmýšľala ako to bude ďalej. Čo prinesie budúcnosť ? Ako to povie Johnymu? Keď vošla do bytu mlčala, tak nádherne mlčala. Johny poznal to mlčanie. Netušil to, čo ona vedela.
- Ochádzam -
- Tak predsa Juliet -
- Odchádzam pomaly - Od Vás od všetkých - Mám leukémiu.-
V tej chvíli pochopil. Stráca i on , to dávno nájdené. To krásne raz pominie.
- Nezúfaj a bojuj ! -
- Stojím pri tebe Juliet! -
Ona musí ísť ďalej a bojovať. Stojí to za to. Padnúť vstať a ísť. Len to leto nebude tak krásne. Nezakvitne nikdy tak ako predtým. Ale príde jej jeseň, možno krajšie, aj keď boľavejšie. Jeseň, ktorá patrí iba im. Juliet objala Johny a rozplakala sa. Slzy rozprávali rečou bolesti. Dali obom veľa. Pochopili i cez bolesť sa rodí láska.
