Vyšla z budovy a prešla na križovatku. Bola opojená novým prostredím. Tri mesiace, sú predsa len tri mesiace. Charles ju už čakal vo svojom červenom ferari. Otvoril dvere, pomohol jej s taškou. Nastúpila. Pobozkala ho a zapla si pas. Charles na ňu mrkol,daroval jej úsmev. Mal ju rád, neskutočne rád.
- Ja tam nepôjdem. -
- Jenna, je to súčasť liečby. - Pôjdeme tam dvaja, budem ti oporou. Veď more je tak krásne. -
Zahryzla si do pery, nevedela to rozdýchať. Nikam nepôjdem pomyslela si - a zaryto mlčala.
Hneď v prvý deň, ako prišla domov sa pohádali.
- Nikam nepôjdem. - Ešte nedozrel čas. - Zabuchla za sebou dvere.
Charles zdvihol slúchadlo a zavolal jej doktorovi.
- Doktor Trawesky? Pri telefóne Charles Maleys. - S Jeanne nepohneme. O mori nechce ani počuť. -
- Nech koná tak, ako to ona sama cíti. -
Blížil sa druhý september, babie leto bolo práve na tróne. Piateho mal Charles oslavovať svoje narodeniny.
V ten deň mu povedala.
- Predsa len pôjdeme k moru. Jadran v taký čas môže byť naozaj krásny. -
- To je najkrajší darček, aký som kedy dostal. - povedal Charles a silno ju objal.
V polovici septembra už sedeli v lietadle a snívali o dovolenke pri Jadrane, ktorá sa stávala skutočnou realitou. Sny sú na to, aby sa plnili a snívali. Bez snov je človek stratený. Jeanna je pri mori už tretí deň, stojí na brehu, má to ťažké. Spomienky ako voda plávajú k nej. Nedokáže zabudnúť. Nie nedokáže. Rozbehne sa do hotela a plače. Raz sa musí vrátiť k brehu. Ale vráti sa?
Večer pri víne si Charles hrkúta s Jeannou. Je jej životnou oporou. Miluje ju. Ako náhle sa reč zvrtne na Jozephovi je oheň na streche.
- Jeanna je to už tri roky, žiť sa musí ďalej, Jeanna. - Vráť sa k brehu. Ty musíš, musíš sa vrátiť k brehu.-
Jeanna s pokojom v srdci mlčala. Vyšla z hotela do neskorého večera. Mesiac, akoby sa kúpal na hladine. Vietor je príjemne chladil tvár. Bol teplý večer. Pomaly zhodila zo seba šaty, vošla do mora. Voda bola tak teplá, ako Charlesove dlane. Cez to všetko strach a úzkosť z mora, vody, veľkej vody neprestával. Jeanna ty musíš, musíš, a musíš.
Osmelila sa, plávala ďalej, smútok sa zračil v jej tvári. Len plávaj Jenna, plávaj! Tu kdesi si navždy stratila svojho syna. Jozeph bol príliš mladý na smrť. Vzala ho voda, tak ako teraz spomienky, ktoré teraz ožili, a plávajú ďalej, a ďalej. Vychutnávala vodu, odrazu zistila, že fóbia z veľkej obrovitej vody, keď zachraňovala svojho jediného syna zmizla. Bola šťastná s bolesťou v srdci. Veľmi šťastná. Fóbiu prekonala, zvládla to.
Spomienky však ostanú, večne budú žiť. ostanú ako perly v srdci, ktoré rozsvietia každý deň pri spomínaní na svojho Jozepha, syna, ktorého navždy stratila, a nedokázala mu pomôcť. Bola bezradná, spomínala, ako z mora v náručí vyniesla svojho mŕtveho syna na breh.
Čo viac chcete? Cítite tú bolesť? Keď vyšla z mora, osušil ju vánok, teplý večerný vánok. Pozrela sa na mesiac, na oblohu. Len ona sama vedela koho tam hľadá.
