Mŕtve oči

Videl svoj svet, ktorý nikto nechápal. Kvapky dažďa stekali po okne. Dažďová symfónia začínala mať sólo. Vyliata do leta sa menila na búrku.Srdcu je tak tesno v koži. Ponoril sa do spomienok. Trhalo ho na mraky. Je tak sám, úplne sám. Keby mama žila, zobrala by ho určite k sebe. Tak mu ostala samota a búrka, ktorej hľadel do tváre. Do izby vletel motýľ. Mal krídla sfarbené do modra. Tak mu ich závidel. - Mať tak jeho krídla - pomyslel si.Búrka prestala. Mračná sa z oblohy stratili. I jeho čierne myšlienky, ale predsa. Ten život na invalidnom vozíku. Nohy, ktoré sa nikdy nepostavia. - Sú mi na nič.- Slza mu vypadla z oka.Už tisíckrát položená otázka. - Prečo práve on - ?Dvere sa otvorili. Vošla vychovávateľka Klára.- Á, Peter. - Aspoň nebudeš sám. -- Predstavujem ti novú chovankyňu.-- Saša -.- Saša Zamatocká.- Predstavila sa dievčina.Mala krásne nevädzové oči. Akoby skrývali tajomstvo. Tak zvláštne sfarbené do modra. Sadla si k oknu, k Petrovi. Započúvala sa do šumu lístia. Spev vtákov v nej prebúdzal túžbu vidieť, vidieť svet vlastnými očami.- Všimni si stromy.-- Sú krásne rozčesané po búrke.- - Nemôžem. Peter. Som slepá. -Tak to je to tajomstvo, ktoré nosia jej oči. Petrovi to bolo jasné. Má však prekrásne oči. Modré ako nebo, tak hlboko zmyselné. -No a ja som na vozíku -. - Osud je už raz taký.-- Chcel som byť futbalista. - Videla si už futbalistu na vozíku? - Dlho sa smiali. Bolo mu s ňou dobre. Nesmelo sa dotkol jej ruky.Horel.Zahanbene sa odtiahla. Je to po prvykrát, čo ktosi prejavil o ňu záujem. Odišla.Za dve hodiny sa vrátila, s plačom na krajíčku.- Mama mi zomrela.-- V nemocnici.- Už nemám nikoho.-Obidvaja sa rozplakali. Ešte raz sa dotkol jej ruky.- Chcem byť tvoje svetlo Saša.-- Dovoľ mi to.-Bol to krásny pocit. Súhlasila.Začalo byť jasno. Mraky sa vytratili. Jasné počasie rozjasnilo ich myseľ. Potrebovali tak slnko. Jeho lúče, ktorými odkryli svoju trinástu komnatu. Právo im patrila. Iba Petrovi a Saše. Dvom zaľúbencom v deň, ktorý pre nich tak veľa znamenal.