Ráno presne deväť tridsať. Kráčal ulicou s ružou v ruke. Čo chvíľa bude na stanici. Má prísť vlakom. Túžil ju spoznať. Už prechádzal na perón, keď sa ho staručká žena spýtala.
- Mladý muž, aký je čas? -
- Ten najvyšší babi,
aby som spoznal pravú lásku. - Odpovedal.
Staručká žena s dobráckym úsmevom sa naňho milo usmiala a dodala.
- Nech sa tak stane. -
Stál na peróne . Myslel na ženu ktorú, čo chvíľa spozná. Aká bude? Očarí ho? Vlak konečne prišiel. Dvere sa otvorili. Pomohol jej vystúpiť. Podal ružu. Vtisol vrúcny bozk na pery. Zahľadel sa do jej krásne sivomodrých oči. Zaujali ho. Objal ju. So šeptom povedala.
- Objím ma ešte raz.-
Stalo sa. Konečne ho ktosi potrebuje stojí oňho. Vracať sa deväť rokov do opusteného bytu. Z práce hneď domov. Byť sám. Nekonečne dlho sám. A teraz sa šťastie usmialo na na obidvoch. Našli sa. Potrebujú sa navzájom. Ruka v ruke kráčajú do malého za to do dosť veľkého bytu pre spoločné šťastie. Večer pri sviečkach si odhalili všetky svoje tajomstvá. On pochopil, je tá pravá žena, po ktorej túžil. Pocítil to vzácne, čo môže žena mužovi dať. Lásku a vzájomnú oporu. A vôbec nemusel byť pritom Exupéry, aby pochopil, že našiel to pravé kráľovstvo. Tú svoju hviezdu . Ona svojho princa a pocit istoty. Milovať a vždy byť milovaná.
