Akosi knihy a umenie sa stalo mojou každodennou záľubou. Prišlo to samo. Ku knihám som mal blízky vzťah. Zatiaľ, čo moji kamaráti naháňali loptu, hrali futbal, ja som sedel doma a čítal. A možno to bolo práve tým, že rodičia mi na každé Vianoce kupovali knihy a tak som nesmierne rád čítal. Mal som dobrú slovnú zásobu, bol som spoločenský a mal rozhľad vo všetkom. Keď nám učiteľka dala za úlohu čítať mimočítankové, nemal som s tým žiadne problémy. Len mojim spolužiakom akosi čítanie nevoňalo. Prvú knihu, ktorú som prečítalo bola Prázdniny so strýcom Rafaela od Vincenta Šikulu.
Čítal som ju s nadšením, ani neviem ako na rad prišli vernerovky, potom dobrodružná literatúra pre mládež. Bavilo ma vojsť do príbehu a vnímať, čo sa okolo neho deje. Mama bola rada, že čítanie ma baví. Nikde som sa neflákal, bol som doma zavalený množstvom kníh. Cítil som sa medzi nimi ako kráľ. Pri odpovedi som nepoznal lepšiu známku ako jedničku. Spokojní boli učitelia, spokojní boli rodičia a to ma najviac hrialo pri srdci. Keď v našom meste sa otvorilo malé kníhkupectvo.
Chodil som do neho každý deň. Ani neviem, prišili nové knihy a ja som si kúpil básnickú zbierku Modlitbičky od Milana Rúfusa. Dovtedy som o tomto básnikovi veľa nepočul, ani nečítal, a však jeho verše ma zaujali. Čosi sa vo mne pohlo, začal som sa viac zaoberať poéziou a čítať ju. Odrazu som si kupoval zbierky básní od Jána Kostru, Pavla Koyša, Andreja Plávku, Máši Haľamovej, Vojtecha Mihalkoviča a rad iných básnikov.
Poézia ma natoľko zaujala, že som začal písať. Nehanbil som sa za to.Ani som sa nečudoval, veď kto má rád poéziu, vryje sa mu do hlavy a skôr, či neskôr začne písať Vďaka čítaniu som si vážil poéziu a svet okolo nej som začal vnímať pravými očami básnika. V piatom ročníku som sa zaľúbil do spolužiačky. Nespomeniem jej meno, lebo by sa v tejto poviedke spoznala. Napísal som jej pár veršov, boli to skôr veršovačky, ktoré sa rýmovali.
Celá škola sa o chvíľu dozvedela, že píšem a tak všetci ma pasovali za básnika. Bol som na seba hrdý, že píšem, že som skutočný básnik, ale mňa čakala ešte ďaleká cesta, aby som tým básnikom skutočne stal. Triedna učiteľka ma v tomto čase poprosila, či by som nenapísal báseň, ktorú by poslala na Literárny Trenčín.Chytil som sa pera, viac menej zostril som ho a napísal List americkému prezidentovi Reaganovi.
Samozrejme ako ináč, keď nie v rýmoch, som sa ho pýtal, prečo zbrojí, prečo je na svete toľko vojen. Učiteľka, túto báseň okamžite stiahla a neposlala ju. Nechápal som prečo to spravila, až neskôr som to pochopil. Písal sa rok 1981 a takéto provokačné básne neboli na mieste.
Bol som tak dobrý žiak, natoľko, že som sa rozhodol študovať na Strednej knihovníckej škole v Bratislave. Nemal som s tým problémy. Riaditeľ školy mi napísal dobrý posudok, triedna učiteľka schválila moju žiadosť na strednú školu a podpísala ju. Dokonca skúšky som spravil a tu sa akosi začala moja cesta, byť skutočným básnikom. V prvom ročníku som si na strednej škole na nástenke všimol oznam.
Príď a prečítaj vlastnú tvorbu.
Tento literárny klub sa konal v Dome ČSSR, na Dunajskom nábreží. Klub viedol básnik Vojtech Kondrót, kde chodili začínajúci i profesionálni básnici. V klube vládla veľmi priateľská atmosféra. Po klube, na ktorom nám Vojtech Kondrót hodnotil básne, sme zašli pod Michalskú bránu. A tu to všetko gradovala.
My začínajúci autori sme mohli pri stole pozorovať takých básnikov ako bol Jožo Urban, Ľubomír Feldek, či Karol Pém, mohli sme s nimi piť a debatovať. Pre nás začínajúcich autorov to bolo čosi nadnášajúce a príjemné. Keď sme mali aké – také základy básnickej tvorby, začínali sme chodiť na celoslovenské literárne súťaže, ako Wolkrova Polianka, Chalúpkovo Brezno, Literárna Senica. Túto poslednú menovanú súťaž som si veľmi obľúbil.
Nie preto, že som na nej získala dva diplomy, ale pretože tú bolí skvelá partia. Neexistovala medzi nami žiadna priepasť., žiadna bariéra. Práve tu som spoznal Pavla Stanislava, umeleckým menom Pavol Pius. Jeho tvorbu som zčasti poznal z mestského kníhkupectva. Po večeri poézie, ktorí viedli Vojtech Kondrót a Pavol Stanislav nám všetkým súťažiacim vytkli chyby, povedali jasne, ktoré básne ich zaujali a pridali nám takto básnický optimizmus, ktorí sme potrebovali.
Spomínam si na kultúrny dom, kde sa súťaž uskutočňovala. V hale bol i malý barový pult, kde sme si mohli objednať víno a porozprávať sa so staršími básnikmi. Vážili sme si ich veľmi, veď boli to naši prví učitelia poéziea na tých sa nezabúda. A tak sa stalo, že som sedel na terase s pohárom vína s Pavlom Piusom. S tým to básnikom som sa trocha zarozprával.
Vínko bolo pravé modranské a chutilo nám. Náš rozhovor som začal- Pán Pius, píšete krásnu jednoduchú duchovnú poéziu s kresťanskými tradíciami –
- Gabriel, odkiaľ poznáš moju básnickú tvorbu ? – spýtal sa ma pán Pius
- Z nášho mestského kníhkupectva. –
- To som rád...., vážim si to. A vieš, keď sme si tak blízki, volaj ma ujo Pali báči. –
- Samozrejme,.–
A skutočne, poézia, Pavla Stanislava bola jednoduchá a nadchýnala ma.
- A prečo, sa aj ty, nevenuješ duchovnej poézie. Máš krásne biblické meno, Gabriel. – spýtal sa ma a pokračoval.
- Poznáš to staré biblické Gabriel - Archanjel ochranca tých, ktorí to veľmi potrebujú. Si dobrý človek vedia to všetci. –
V tom na terasu prileteli dve hrdličky, cukrovali sa.
- Pozri sa, ešte i tieto hrdličky vedia, že si dobrý človek. –
Akoby Pali báčiho hrdličky počuli a jedna z nich si prisadla na moje plece. S rukou, v ktorom som držal víno, som zabalansoval a skoro spadol zo stoličky. Hrdlička zatrepotala a odletela preč. Na tento okamih hádam nikdy nezabudnem.. Mám ho pred sebou stále i po rokoch.
V roku 2003 som debutoval svojou básnickou zbierkou Za súmraku. Chcel som, aby mi ju uviedol do života Vojtech Kondrót. Ten však nečakane zomrel. Tak na krst mojej zbierky prišiel pán Pius. Po krste sme si sadli na terasu miestnej reštaurácie. Pali báči, ako vždy si dal dva deci červeného a ja som sa k nemu pridal.
Keď sme tak sedeli a popíjali , povedal.
- Vieš, kto by s teba mal najväčšiu radosť? – pozrel som sa na oblohu a zarosili sa mi oči.
- Viem, náš, Vojto. – a z ničoho nič z korún stromov vyleteli dve hrdličky.
Vyleteli stále vyššie a vyššie. Hľadel som na ne dlho. Možno to boli práve tie, ktoré sedeli v Senici na terase a ja som vo veľkom štýle vstupoval do básnického cechu.
