Hľadíš a tykáš si s oblohou. Tam kdesi hladáš pevný bod. Tam na vlnách oblohy kohosi hľadáš. Jeho hviezdu zapriahnutú do Veľkého Voza. Noc zhasína. Len tam hľadáš ten detský úsmev, ktorý ťa kedysi hrial na srdci, Máš pocit, že tou nocou si stratil všetko, čo si mal. Žena od Teba odišla, keď Lukáško mal dvanásť. Bol to boj o dieťa. A ty si zvíťazil. Ukázal si . I ty vieš byť otcom . Keď si na súde vyrozprával, že tvoja žena sa vracala nad ránom z baru. Súd pochopil kto je kto. Kto je otec, kto sa na matku iba hrá. Odišla. A teba odrazu neťažil kameň. Lukáš za nič nemohol. Ani za to, že sa narodil s vrodenou srdcovou vadou a tak strašne potreboval matku, obyčajné pohladenie , objatie. Len ona bola slepá. Nedokázala sa pozrieť pravde do očí, že Boh stvoril Lukáška tak ako ho stvoril. Osud to jednoducho chcel. A teraz keď odchádza i on.
- Viete pán Benčík, Lukáško
- potrebuje transplantáciu srdca. -
- Čím skôr tým lepšie -
Nepotreboval si viac. Hrdlo ti stiahla bolesť a ty si vedel, že čosi už strácaš teraz. Dlho si čakal na túto chvíľu. S vedomím, že raz to bude musieť prísť. Často si si vravel choré srdce nie je stroj - žiadne perpetum mobile. Transplantácia ? Pane Bože! Raz ma môj osud zlomí na toľko, že zo všetkého ostane hviezdny prach. Obrátiš tvár k oblohe. Hľadáš pravdu. Pane prečo?. Prečo taký osud? Lukáško chcel žiť. Bol mladý na prehry. Netúžil ešte zomrieť. Búchaš päsťou do okna a hľadáš jeho znamenie.
Osud sa naplnil do bodky. Odišiel za Malým princom. Miloval rozprávky. Chcel uveriť jedinej , že raz bude mať mamu. Skutočnej rozprávke o skutočnej rodine, kde mama varí nedeľný obed. Ruky jej rozvoniavajú nedeľou a Lukáš sedí pri stole, čaká na obed, na mamino teplé slovo. Dal si mu všetko. Len skutočnú mamu nie. On to cítil a veľmi ho to bolelo. Vedel, že svet bez mamy je tak prázdny. Odišiel.
Stojíš za oknom. Nočná lampa na stole dávno drieme. Je rozprávková noc bez lásky, bez Tvojho Lukáša. Do ticha bijú polnočné zvony. To zvláštne znamenie. Keď dieťa odchádza láme sa rodičovské srdce napoly Je dlhá noc na ostrie noža. Vyroniš slzu, skotúľa sa na pery. Prehltneš bolesť, ktorú preciťuješ čím ďalej tým viac. Na prahu noci si uvedomíš, čo sa dá stratiť za jeden okamih. Všetko. Minulosť. Prítomnosť . Budúcnosť. Všetko. Stačilo tak málo a ostal si sám. Svoje brehy viac nespojíš. Chýba im loď. Plávať na nej sám? Veď stroskotá ako stroskotal tvoj osud. Len ty ešte tomu nechceš uveriť.
Ráno sa pozrieš pravde do očí. Naberieš silu do žíl a povieš si musiš,.Musíš ďalej ísť. Ale kam? Je ráno, tiché ráno. Dúfaš v cestu, že nájdeš opäť svoj zmysel. Opäť naberieš silu odvahu a pôjdeš. Rozprávkam už neveríš. Slnko hádže po oblohe smeč. Všetko je hra. Všetko je ako divadlo. Len ty si zlý herec. Svoju životnú rolu si akosi nezvládol. Tak čakáš na zázrak. Na znamenie, ktoré ti v pravú chvíľu ukáže správny smer kade ísť. No kam a kade a teda ísť? A hlavne s kým? Je deň plný bolesti . Možno tým je krásny, keď cez slzy prebúdza sa deň a ty čakáš slnko pre svoj nový začiatok.
