Cítiac ich vôňu sa svet zdá odrazu krajší. Ruže má rada. Vždy jej pripomenú ich prvý spoločný deň. Tak on hľadí v tichosti, rozjíma túto nekonečnú krásu. Každý kvet má svoje neopakovateľné čaro. Dokáže dotknúť sa Vás zblízka. Vyvolať príjemnú atmosféru a pekný deň. Všetka krása raz pominie. Aj tá kvitnúca na stole. Chytí do ruky ceruzku a začína skicovať túto kyticu ruží, ktoré jej priniesol k meninám. " Dobromila ", alebo krajšie Milka - zvolal Peter z kuchyne na svoju drahú polovičku. " Urobil som skicu ruží. Nájdeš ma dolu v ateliéri. "
Šiel. Vedel, že obraz sa dnes vydarí. Schádzal dolu schodmi. Zbehne len tak, i keď nerozsvieti svetlo na chodbe. Je to predsa len pár minút. Nešikovné pošmyknutie. Nahmatať rýchlo vypínač. Samá temnota. Výkrik do tmy. Tento obraz bude musieť domaľovať neskôr.
Obraz nemocničnej izby však bol reálnejší. Ležal a čakal. Tie chvíle v nemocnici sa mu zdali strašne dlhé. Až príliš na tieto dni, ktoré ho tu čakali. Čo tak kresliť, maľovať? Má času ako kráľ.
Ktosi zaklopal na dvere. Bola to Milka jeho žena. S úsmevom aký mohla vyčariť iba ona. Vo dverách držala kyticu ruží, podobnú tej, ktorú jej daroval k meninám. Obidvaja sa rozosmiali. Bolesť čarovným prútikom ustúpila z ničoho nič. " Aby si mohol domaľovať svoje nedokončené dielo. " - položila ruže na nemocničný stolík. Izba voňala ružami. Peter vedel. Tentoraz sa obraz naisto vydarí. Primaľuje k ružiam vo váze i ženin úsmev, ktorý je preňho všetkým.
Večer pred spaním si naskicoval kyticu ruží v reálnejšej verzii. Vo váze o akej ešte nik nesníval. V tej krásnej váze bola túžba po domove. Byť doma, čo najskôr pri svojej žene. Milku miloval nadovšetko. Tak ako ruže, ktoré ich navždy spojili. Peter sa naposledy pozrel na ruže, pripomenul si Milkin úsmev, ktorý ho hrial ako čaro ruží. Ich vôňa prenikala, až do jeho srdca. Cítiť ju dodnes, keď si na svoj nemocničný zážitok spomenie.
