Žena bez lásky.

Cez okno dovidela na piate poschodie. Svietilo sa tam. Zamyslela sa. Dávno ju nehrial príjemný pocit na srdci, ako dávno? Spomienkami zablúdila do minulosti, svoj svet dávno pochovala. -Čo očakávaš od života - Princa s ružou ? -Noc silná ako káva . Ostala sama na svoj osud, na svoj údel. Na piatom poschodí sa mihol tieň. Svetlo zhaslo i všetky túžby, ktoré kedysi poznala. Žena stojaca v okne zatúžila byť v spoločnosti muža, ktorý by ju pohladil, objal a povedal obyčajné, prosté slovo - Mám ťa rád -.Samota na dne vlastného srdca bolí. Odvtedy , čo od nej Laco odišiel, pozná len pocit trpkosti. Rozchod s Lacom neľutuje, posledné roky boli na nevydržanie.Sústavné hádky, Lacov neskorý príchod domov z krčmy, keď musela počúvať jeho výstupy do rána a potom nevyspatá ísť do práce, ju oberali o mladosť. Odpila si posledný dúšok čaju, ktorý priniesol uvoľnenie.Vyzliekla sa. Mala vždy krásne telo. Žena v zrelom veku. Vyrástla už z rozprávok, no vždy verí na zázrak, že stretne svojho vyvoleného. Zhasla. Dlho rozmýšľala, kedy príde jej vytúžený princ. Okolo druhej nad ránom zaspala.Snívalo sa jej s Lacom. Sny sa vracajú i po rokoch. Ten istý výstup z Lacovej strany, keď ju udrel, až sa jej pustila z nosa krv. Sny sú občas kruté. - Nebi ma Laco, prestaň. - Nevydržím. - Celá spotená sa strhla. Prebrala sa. Šťastie, že to bol iba sen.Osamotené ráno. Sama v byte. Žena bez lásky.Tak túži. Tak strašne chce.Cestou do práce stretla muža z piateho poschodia. Elegán. Muž jej snov. Vlasy pokryté striebrom, vysoký v džínach, vyzerajúci sviežo a mlado. Na chodbe sa jej milo prihovoril . - Do práce? - Do práce? -. Áno a venovala mu úsmev. Schádzali dole na prízemie, muž sa otočil. Dvere sa otvorili. V nich stála žena so slovami. - Peter zabudol si kľúče. - Pochopila. Netreba veriť na rozprávky. Princovia neexistujú, iba muži, ktorí majú tie pravé kľúče ku šťastiu. Otázka znela. - Kde ich hľadať? V tom pre ňu tak stratenom svete.