Každý z nich zanechal vo mne akúsi stopu, pocit, poryv v srdci, tú stopu cítim priamo teraz, v tejto chvíli. Každý by mal na básnikov, ktorí mu boli priatelia spomínať s pokorou a s pocitom, že takéto chvíle sa už žiaľ nevrátia. Bolesť ostáva, slzy sa tisnú z očí, vystáva otázka. Prečo?
Prečo tak skoro odchádzajú básnici, ktorí mali ešte poslanie na tejto zemi? Chceli svojou tvorbou sa naďalej prihovárať svojim čitateľom, osud to zariadil ináč. Taký Vojto Kondrót, človek, priateľ s obrovskou charizmou, ktorý vychovával mladú generáciu. Venoval sa jej, dával jej priestor v časopisoch pre mladú literatúru. Akosi je pravda, Vojto Kondrót bol, iný nebude.
To by ste ho museli poznať, dodnes vidím jeho dobrácke oči, jeho silný stisk ruky, ktorým dával najavo, že si váži generáciu, ktorá príde po ňom. Vždy vravel: - Je nutné čosi po seba za nechať. Ja chcem zanechať za sebou lepšiu generáciu básnikov ako sme boli my. O čo vzácnejší je pocit, ak je žiak lepší, ako jeho učiteľ. - Vojto bol z tých básnikov, ktorým veľmi záležalo na tom, aby vyrastali po ňom lepší, originálnejší básnici, ako bol sám.
Preto založil bratislavský literárny klub, respektíve bol jeho predsedom, stretávali sme sa v Dome ČSSP, každý mesiac na Dunajskom nábreží. Bol z prvých ktorý nám vštepoval lásku k slovu, k poézii, žili sme poéziou, žili sme ten pravý bohémsky život. Bol predsedom mnoho literárnych súťaží a vždy vedel oceniť kvalitu. Odrazu večery poézie, kde sa stretávala porota a účastníci i ocenení, sa stali akýmsi mostom, ktorý spájal. Medzi Vojtom a začínajúcimi adeptmi neexistovali rozdiely. Vojto vedel byť strašne priateľsky a vždy vravel. - Nezabúdajte na tých, ktorí vám pomohli vstúpiť do sveta literatúry. - Vojto, ja nezabúdam. Tí, ktorí ťa poznali, vedia o čom je reč.
Z ďalších básnikov, ktorí skoro odišli bol Karol Pém, veľký priateľ slovenský Hans Christian Andersen, rozprávkár básnik s veľkým srdcom, neskôr predseda literárneho klubu Ozvena v Košiciach. Básnik s večne chlapčenskou tvárou, ktorý prevzal od Vojta Kondróta štafetu a pokračoval v tom, v čom Vojto začal..... Karol Pém, ako mnohí básnici zomrel na srdce, žil pre poéziu, pre umenie, jeho srdce naozaj bilo tým správnym smerom. Vedel pokriať svojou originálnou tvorbou a byť priateľom v každom čase.
Jožo Urban, dá sa povedať velikán modernej slovenskej poézie. Človek s poéziou v krvi, Veľký básnik, textár, človek s nezameniteľnou cigaretou v ruke . Nikdy nezabudnem, keď sme sedeli v kaviarni na Laurinskej 2, kde sídlila redakcia časopisu Mladých Rozletov. Jeho neskutočná charizma, svet poézie, v ktorej sa tak s istotou pohyboval. Senzačný človek, priateľ na ktorého sa ťažko zabúda. Jožo sa už pozerá na nás z básnického neba, a bolí to o to viac, pretože bol mladý a svet poézie mu ležal pri nohách.
A v poslednom rade Pavol Hudák, človek, básnik, veľký, veľký môj priateľ. Krstný otec mojich zbierok Slnko nad básňou a Rodinný album. Chystal sa krstiť Rannú búrku bez teba, ktorú vydám tak o rok. Mali sme toľko plánov, toľko naplánovaných besied. Spolu sme chceli zorganizovať akcie, chodiť po Maďarsku, zúčastňovať sa stretnutí s čitateľmi . Plány, plány, čo ostalo? Spomienka a bolesť.
Pali, to si nemal. Bol si príliš mladý na smrť. Tak hľadím cez okno. Obloha sa rozjasnila, len ja sa pýtam. Prečo odchádzajú básnici, priatelia, na ktorých sa tak ťažko zabúda? Srdce chytá úzkosť a bolesť neprestáva. Bolí to, hlavne, keď si uvedomím, že ten čas sa nevráti nikdy späť.
Prečo odchádzajú básnici ?
