Samotná nedeľa u nás doma, kým som býval s rodičmi bola akosi Božia. Mama sa chystala od rána do kostola, a celkovo nedeľa u nás vždy bola akýmsi Božím požehnaním, že sme, že nám Boh doprial tento deň. Neviem čím to je, ale čím je človek starší, prehodnocuje svoje hodnoty, svoje chyby a rozmýšľa prečo ho zastihol práve taký osud, aký žije. A popritom sa utieka k Bohu, čím ďalej, tým viac sa učí pokore k blízkym, k rodine a najmä k Bohu.
Verím, že v živote nič nie je náhoda, ani to, že sme sa narodili práve takí akí sme. Musím priznať / som telesne postihnutý, od narodenia po detskej obrne /. A čím viac starnem, tým viac verím v Boha. Zažil toho veľa zlého, ale vždy som si veril, že raz si ma budú ľudia vážiť a nebudú na mňa pozerať, aký som, ako vyzerám, ale budú pozerať na mňa s akým posolstvom prichádzam k ľuďom. Veď tam, kde mi Boh vzal, tam mi do batôžka pridal talent písať, vyjadrovať svoje pocity , túžby a sny.
A verím tomu, že ten pribalený talent nebol náhoda. Pretože písanie ma v živote posilňuje, dáva silu, energiu žiť a približovať sa k ľuďom i prostredníctvom svojich myšlienok. Je veľmi krásne, ak moja báseň kohosi osloví, ak zaujme príbeh, poviedka. Písanie je veľkým posolstvom, obrovským darom od Boha. Ako moji učitelia poézie vraveli . - Píš a nevzdávaj to! Máš na to! A dodnes som im vďačný za chvíle, ktoré ma obohatili svojimi radami a dali ten správny smer.
Hádam sa nedá zabudnúť nikdy na môjho prvého učiteľa poézie Vojtecha Kondróta, nezabudnem nikdy na rady Pavla Stanislava Piusa, ktorý mi ukázal smer duchovnej poézie. A vždy ma na ceste sprevádzala akási Božia sila. Ktosi tam hore, akoby ma strážil, dával na mňa pozor. A musím zopakovať, tento fakt som si uvedomil najmä, keď som sa vrátil z nemocnice, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Vrátil som sa k svojej rodine, k priateľke, ktorú milujem nadovšetko. Vždy som si vravel, môj osud bol v Božích rukách a čosi som Bohu dlžný, za jeho lásku, silu, pomoc, že som sa k svojim blízkym vrátil a som tu.
Tá zvláštna atmosféra nedele, keď na pravé poludnie zaznejú zvony, človek sa prežehná a ďakuje Bohu, že je, že existuje. Božia sila je veľká a nedeľa vo mne túto silu iba umocňuje. Kým som, existujem, žijem, kým je Boh nado mnou. Poviete si slová, slová zabalené do vaty. A však vždy treba nosiť v sebe vieru, veriť v lepší deň. A verte, ten príde. Stačí veriť v silu zázraku. Veriť, žiť a dúfať.
