Vravím to zámerne preto, lebo s mladými ako so žiakmi a ich správaním sa mám aké také skúsenosti. Preto dovoľte, od témy odbočiť, veď i z hlavnej cesty občas treba prejsť na vedľajšiu cestu, aby sme došli do cieľa.
Dvadsaťtri rokom som odpracoval v kultúre, pracoval som ako knihovník. Dlho mi jedna trinásťročná žiačka neniesla knihy.
Keďže základná škola, kde chodila je blízko knižnici, keď som prišiel do práce, počkal som si na žiakov vychádzajúcich zo školy a oslovil ju. Poprosil som ju, aby mi doniesla knihy, čo najskôr. Jednak to boli knihy na mimoškolské čítanie, a jednak ich potrebovali iní žiaci.
Zarazilo ma, čo mi povedala:
- A vy si myslíte, že na také čosi mám čas? A vynadala mi tak vulgárne, až som sa musel za ňu hanbiť. Keď som sa jej spýtal, či si uvedomuje, ako sa správa, Odpovedala.
- Veď je demokracia, môže sa predsa všetko...., –
Tak také sú poniektoré deti..., vravím poniektoré, aby sa nikto neurazil.
Sú žiaci slušní, svedomite sa v škole učia, a vždy sa teším z ich výsledkov.
Stalo sa, že poniektoré čitateľky, ktoré chodili do knižnice, mi doniesli maturitný oznam, ako poďakovanie, že som im vypracovával maturitné otázky. Dnes z týchto slečien sú krásne dámy, šťastné mamičky a pri pohľade na nich, ako vyrástli, ako dospeli, a hlavne čo dosiahli mám neskutočnú radosť.
Ale vráťme sa do školy, naspäť do školských lavíc.
Pedagogika je dnes oveľa ťažšie povolanie, ako kedysi, najmä kvôli podmienkam, ktoré učiteľom vytvára štát, kvôli prostrediu v ktorom učitelia pracujú. Slabé platy, veľa práce na vyše, ktoré ani nepatria do rúk učiteľa, neopravené triedy, školy, ktoré sa doslova rozpadávajú od základov, pretože dlho neboli na nich zrealizované opravy. A politici veselo zabúdajú na svoje predvolebné sľuby a chytá ich starý, neochvejný Alzhaimer, keď školstvo a našu spoločnosť kvári toľko problémov.
A v neposlednom rade sú to deti: niekedy až príliš drzé, dovoľujú si na pedagógov veľa...., a keď zo strany žiakov v triedach pridá šikana, je tu problémov viac než dosť...,
Páni politici, bolo by dobre ich aj riešiť, nielen rozprávať do vetra a neplniť sľuby, ktoré ste dali aj nám, radovým občanom.
Spomínam na svoju prvú učiteľku, ktorá nás učila na prvom stupni, pani učiteľku Repanskú. Už vtedy, keď som nastupoval do prvej triedy mala ísť do dôchodku, ale ešte jeden rok ostala učiť. Bola to veľmi milá zlatá učiteľka, charizmatická osoba, mala svoje čaro, vedela byť k nám prváčikom milá, nikdy na nás nezvyšovala hlas. Mala pre nás vždy milé slovo, nebáli sme jej, a hlavne jej vyučovacie hodiny sme mali radi.
Až po rokoch, keď som mal sedemnásť a mesto v rámci Dňa učiteľov pozývalo bývalých pedagógov vedenie mesta na milú slávnosť, poďakovať sa im za výchovu žiakov, za všetko, čo pre mladých a vzdelanie v našom meste urobili. Tejto slávnosti bola prítomná aj pani učiteľka Repanská.
Bol to pre mňa neskutočný zážitok, ktorý dlho vo mne dlho rezonoval .
Žiakov, ktorých učitelia kedysi učili, im na oplátku v túto chvíľu pripravili pekný program. Postavil som sa pred svoju prvú učiteľku a recitoval jej báseň, ktorá začínala týmito slovami. - Pani, učiteľka, vy ešte žijete? –
Pani učiteľka Repanská dlho na mňa hľadela s láskou ako hľadievala na mnohých svojich žiakov a rozplakala sa. Plakala počas celého prednesu mojej básne. Po jej prečítaní som jej odovzdal kyticu a poďakoval jej zato, že bola tak výnimočná učiteľka.
- Môj žiak ani po rokoch na mňa nezabudol. – komentovala moja kedysi prvá triedna učiteľka. Nasledovalo vrúcne objatie a vtedy vyhŕkli slzy z očí aj mne.
Spomínam si aj na mojich učiteľov na základnej škole, ale prvá učiteľka tá vám na celý život zachová sa v pamäti. Na druhom stupni som si obľúbil učiteľky: Gazdagovú, Gondoľovú, Kilikovú, Udvardyovú, učiteľa Šatu, či učiteľa Lecza.
A mohol by som menovať rad a rad ďalších. Mal som rád najmä tých starších učiteľov, ale i tých mladších, pretože sa snažili byť takí ako ich kolegovia s postriebrenými vlasmi, ktorí pedagogické skúsenosti mali dávno za sebou.
Mal som ich rád pre ich hranú prísnosť, ktorou nás viedli k svedomitej práci, vždy učiť sa a byť na vyučovacích hodinách pripravený. Naučil som sa pri nich, čo mu sa vraví svedomitá práca, a ešte čosi....,čo sa naučíš, nesmieš nikdy zabudnúť.
Na školských výletoch koncom mája, ktoré sa pravidelne každý rok, sa potvrdilo,
títo učitelia, dokázali byť k nám otvorení a veľmi priateľsky, až sa poniektorí správali k nám ako starší bratia, / večeri pri táborákoch, uvoľnená atmosféra /, ale v škole,
to boli opäť učitelia. Vždy sme sa na nich mohli obrátiť, keď sme mali nejaké problémy, keď sme potrebovali poradiť....,
Vážim si každého učiteľa a držím im palce, aby v boji za svoje práva a lepšie podmienky prevalcovali všetkých. Podarilo sa im vybojovať, to, čo im právom patrí.
Držím vám palce, učitelia, slovenskí naši Amosi.
Nech vám boj a chuť zotrvať nepokojom v uliciach vydrží dlho aj po voľbách. Nech Vám prinesiete za všetkých vytúžené ovocie v podobe vyšších platov.
So stopercentnou istotou si ich zaslúžite!
