Slovinci po tvrdili jedno, že dokážu hrať vyrovnaný zápas, aj s takým mužstvom ako je Slovensko. Po prvom góle Slovincov hádam všetkým zamrzol úsmev na perách. Až človek mal strach o celkový výsledok. V každom smere klobúk dole pred brankárom Slovinska. Svojími zákrokmi presvedčil, že právom stojí v bráne ako golman číslo jeden. Naši hoci mali šance a musíme povedať hrali od začiatku dobre, gól nie a nie padnúť do siete súperovej bránky.
Viera a istota vo vyhratý zápas hnala našich vpred dať rozhodujúci gól. Ten časom prišiel, ale spokojnosť sa v srdci športového fanúšika sa usadilo, až ku koncu samotného zápasu. V tomto okamihu, keď do prázdnej brány zvýšil skóre Bartečko na tri jedna, som bol hrdý na našich chlapcov. Mali sme zápas vo vrecku a náš prvý zápas na domácej pôde bol nambrvan.
Chlapci hrali na maximum a nevzdávali sa, i keď sa im nedarilo. Bolo to sympatické na našich chlapcov, že sa zomkli a hrali. Naši chlapci dokázali vyhrať, pre nás tak dôležitý zápas. Totiž, ak by sa zápas skončil našou prehrou, pre celú reprezentáciu by to znamenalo veľké mínus, a nepridalo by to na psychike a odolnosti žiadneho hráča.
Veľké poďakovanie patrí celému našemu hokejovému kolektívu, že hrali a nevzdávali sa. Máme dobré mužstvo a myslím si, že môžme pomýšľať na medaily. Bolo by to srdcu lahodné, ak by to bola medaila najcenejšia. Určite príde i táto chvíľa, keď naši reprezentanti budú držať medailu v ruke. Zatiaľ treba vysloviť radosť a spokojnosť .
Nie každý zápas výjde podľa predstáv, ale tá iskra, náboj, ktorá ženie našich chlapcov stále za lepším výsledkom je obrovská, a to prináša pocit, že právom nám patrí prívlastok hokejovej krajiny. Už iba držať palce našim a každú hru rozmeniť na víťazný zápas . A ku koncu šampionátu aj nejakú medailu.
Držíme palce Slovensko!
