Prepáč, ak sa mýlim, Bože

Píšem to, čo si myslím a ako to vidím ja. Nemám patent na pravdu, a prosím ťa o odpustenie, ak nevedomky klamem v čomkoľvek, čo napíšem. Natíska sa mi teraz otázka, že ak nemám písať len stopercentne overené veci a pravdy, načo teda vôbec niečo písať?

Nuž ale vari si je vo svojom živote človek úprimne niečim definitívne istý? Nie je a ani nemôže byť. Môže byť o niečom taký presvečený, až sa mu to zdá definitívne a nemenné, ale to nie je preto, lebo by to takým naozaj bolo, ale preto, lebo zabudol, že on nie je Boh, aby vyhlasoval takéto bohorovné vyjadrenia, a že všetko čo hovorí, sú len jeho domnienky.

A tak ťa prosím, odpusť mi, keď budem nevedomky klamať, pretože všetko chcem písať len v najlepšej viere, že to píšem správne, tak ako tuším, že sa veci majú a tak ako som ich spoznal ja, že takými sú.