Smrť nás čaká a nikdy neminie

Oj, vy nechápete ani len to slovo - smrť. Vo vašom veku neznamená nič. V mojom je strašné.

Áno, človek ho odrazu chápe, ani nevie prečo, ani pri akej príležitosti, a vtedy sa v živote všetko zmení. Ja už pätnásť rokov cítim, ako ma trápi, ani čo by som v sebe nosil hlodavého červa. Po troške, z mesiaca na mesiac, z hodiny na hodinu som cítil, že ma rozrušuje, ako dom, čo sa rúca. Tak dokonale ma zmenila, že sa nepoznávam. Niet už nič zo mňa, z toho žiarivého, sviežeho a mocného človeka, akým som bol v tridsiatke. Videl som, ako mi vybieľuje čierne vlasy, a ako odborne a zlomyselne pomaly! Obrala ma o pevnú kožu, svaly, zuby o celé moje voľakedajšie telo a nechala mi len zúfalú dušu, ktorú si tiež čoskoro vezme.

Veru, rozmrvila ma, cundra, po sekundách, pomaly a strašne dovŕšila postupný rozklad mojej bytosti. A teraz cítim, ako umieram vo všetkom, čo robím. Každým krokom sa k nej približujem, každý dych urýchľuje jej ohavnú robotu. Dýchať, spať, piť, jesť, pracovať, snívať, všetko, čo robíme, znamená umierať. Veď aj žiť znamená umierať!

Oj, prídete na to! Keby ste len štvrťhodinku podumali, uvideli by ste ju.
Čo čakáte? Lásku? Ešte niekoľko bozkov a budete impotentný.
No a potom? Peniaze? Načo? Platiť ženám? Pekné šťastie! Veľa jesť, stučnieť, celé noci prekričať, keď vás bude moriť lámka?
A čo ešte? Slávu? Načo je to, keď ju už nemožno žať v podobe lásky?
A čo potom? Nakoniec vždy len smrť.

Ja ju teraz vidím tak zblízka, že sa mi neraz žiada načiahnuť ruku a odsotiť ju. Pokrýva zem a zapĺňa priestor. Všade ju objavujem. Hmyz rozmliaždený na ceste, opŕchnuté lístie, biely chlp v priateľovej brade, to všetko mi rozrýva srdce a privoláva: Hľa tu je!
Kazí mi všetko čo robím, čo vidím, čo jem, čo pijem, všetko, čo mám rád, mesačný svit, východ slnka, šíre more, krásne rieky a vzduch letných večerov, ktorý sa tak lahodne dýcha!"

Šiel pomaly, trochu zadychčaný, nahlas sníval a takmer zabúdal, že ho niekto počúva. Pokračoval:

"A nikto sa nikdy nevracia, nikdy !... Uchováme si formy na odliatky sôch, matrice, z ktorých možno vždy urobiť podobné predmety; ale moje telo, moja tvár, moje myšlienky, moje túžby sa už nikdy nevrátia. A jednako narodia sa milióny, miliardy bytostí, ktoré budú mať na niekoľkých štvorcových centimetroch nos, oči, čelo, líca a ústa ako ja, aj dušu ako ja, ale ja sa už nikdy nevrátim a ani v tých nesčíselných, rozličných, nekonečne rozličných, hoci takmer rovnakých tvoroch sa nezjaví nič, čo by bolo zo mňa.
K čomu sa pripútať? Koho v úskosti volať? V čo môžeme veriť?
Všetky náboženstvá sú hlúpe svojou detinskou morálkou a sebeckými sľubmi, sú obludne sprosté.
Iba smrť je istá."

Zastal, chytil Duroya za oba konce goliera na zvrchníku a pomaly povedal:

"Myslite na to všetko, mládenec, myslite na to celé dni, mesiace i roky a budete sa inak dívať na život. Veďže sa pokúste vymaniť zo všetkého, čo vás uzaviera, vyviňte to nedľudské úsilie dostať sa živý zo svojho tela, zo svojich záujmov, zo svojich myšlienok a z celého človečenstva a pozrite inam; pochopíte aké malicherné sú škriepky romantikov a naturalistov a rozpočtová rozprava."

Opäť rýchlejšie vykročil.

"Ale pocítite aj strašnú úzkosť zúfalcov. Budete sa zmätene hádzať a topiť v pochybnostiach. Na všetky strany budete kričať "Pomoc!" a nikto vám neodpovie. Budete sa načahovať, budete volať, aby vám niekto pomohol, aby vás niekto miloval, potešil, zachránil, a nikto nepríde.

Prečo takto trpíme? Podistým preto, že sme sa narodili, aby sme väčšmi žili hmote a menej duchu; ale pretože myslíme, vytvoril sa nepomer medzi našou zveľadenou inteligenciou a nezmeniteľnými podmienkami nášho života.Pozrite na všedných ľudí; pokiaľ ich nepostihne veľká katastrofa, sú spokojní a netrpia spoločným nešťastím.Ani zvieratá ho nepociťujú."

Opäť zastal, chvíľu uvažoval a potom ustato a odovzdane povedal:

"Ja som stratený človek. Nemám ani otca, ani matku, ani brata, ani sestru, ani deti, ani boha." Miláčik, Guy de Maupassant, s.125-127