Kto môže posudzovať?

Janoxxxx považuje útok USA na Irak za agresiu, pretože bol napadnutý súverénny štát. Tým jeho úvaha končí. Škoda. Ja ju skúsim rozviesť do hĺbky.

Je samozrejme minimálne trápne, keď sa nepotvrdili pôvodné podozrenia USA o prítomnosti zbraní hromadného ničenia v Iraku, ktoré boli hlavným odôvodnením invázie. Útok sa teraz javí ako neopodstatnený a dodatočne sa musí alibisticky odôvodňovať rôznymi inými spôsobmi. Ako jeden z dodatočných dôvodov sa uvádza flagrantné porušovanie ľudských práv.

Skôr než bude niekto namietať, že ľudské práva sú porušované všade, aj v USA, a preto by nemali byť dôvodom na vojenskú intervenciu, dovolím si pripomenúť jeden zásadný rozdiel, ktorý je potrebné vziať do úvahy.

Vo všetkých typoch spoločenského zriadenia dochádza k porušovaniu ľudských práv. Rozdiel medzi demokratickým a totalitným zriadením je však v asymetrii prístupu k tomuto porušovaniu. Kým v niektorých krajinách (Irán a pod.) je porušovanie ľudských práv takmer prirodzeným spôsobom, ktorým štátna moc a jej orgány vládnu svojim občanom, v civilizovanom svete (USA a spol.) je to odsúdeniahodné počínanie, za ktoré sú ľudia posielaní do väzenia. Inak povedané, násilie ako spôsob presadzovania vlastných názorov, a ubližovanie ľuďom ako náhodná anomália, to sú dve veci, ktoré nestoja na jednej úrovni. Existuje teda principiálna nesúmernosť medzi porušovaním ľudských práv v demokracii USA a v bývalom totalitnom režime Iraku. Táto nemôže, podľa mňa, rozumne zmýšľajúcemu človeku dovoliť tvrdiť, že USA je potrebné vyhlásiť vojnu a vrátiť im tak to, čo oni urobili Iraku, pretože aj u nich sú porušované ľudské práva. To je jednoducho nezmysel.

Ďalšou najčastejšou námietkou býva - prečo práve Irak? Prečo nie Saudská Arábia, Irán, Čína, alebo Severná Kórea, kde je tiež porušovanie ľudských práv na dennom poriadku?

Členovia administratívy amerického prezidenta nie sú hlupáci. Ak sa po jedenástom septembri stal hlavným zahranično-politickým cieľom Spojených Štátov boj proti terorizmu a šírenie demokracie a slobody, aj pri tom treba postupovať rozumne. Bolo by zrejme samovraždou zaútočiť na Čínu. Alebo na ostatné menšie totalitné režimy naraz. Bezhlavé útočenie by nikam neviedlo. Naložiť si na svoje plecia môže americká armáda len také bremeno, ktoré unesie. Je to prirodzený a pochopiteľný postup.

Môžu však Spojené Štáty rozhodovať o tom, kto porušuje ľudské práva? Samozrejme môžu, môže to urobiť každý, kto má zdravý rozum a vie, čo sú ľudské práva. Iná otázka znie, či majú oprávnenie zasahovať násilím do politiky a kultúry inej krajiny, o ktorej vieme, že cielene týra ľudí a porušuje ich základné práva za účelom udržať sa pri moci?

Predstavte si situáciu na zastávke autobusu. Pokojne si tam stojí asi desať ľudí, keď tu odrazu prídu dve vyholené hlavy a začnú mlátiť jedného z čakajúcich na autobus. Na upresnenie treba dodať, že nemajú k tomu nijaký vážny dôvod. Ako sa majú ostatní zachovať? Nemo sa prizerať, alebo sa tváriť, že nič nevidia? Majú hlasne protestovať a snažiť sa holohlaváčom dohovoriť, alebo zavolať na políciu? Majú obeť brániť s použitím násilia?

Otázkou zostáva, či je možné dobré ciele dosahovať prostriedkami, ktoré sa používajú len v núdzi. Tak ako je to v prípade invázie do Iraku. Pre Ameriku už takáto núdza zrejme nastala.

Keď počujem o násilnom riešení akýchkoľvek konfliktov, je mi zle. Pretože ak cieľ svätí prostriedky, čo svätí cieľ? Zlo plodí len ďalšie zlo a každá vojna je príležitosťou pre psychopatov, aby sa vybúrili. Boli naozaj vyčerpané všetky mierové možnosti? Takéto pochybnosti budú vo mne hlodať neustále.

Na druhej strane, máme sa iba pacificky prizerať, ako ľudia vo svete trpia pod tlakom despotických vládcov? Je skutočne úctyhodne tolerantné, keď vieme, že sused mláti svoju ženu a deti, a my len ticho sedíme doma, pozeráme telku a nezakročíme? Môžeme líhať do postele s čistým svedomím, keď vieme, že naša nečinnosť znamená utrpenie, dokonca smrť nevinných?

V skutočnosti posudzujeme všetci a všetko. Nikto nie je programovo neutrálny, každý zastáva nejaké hodnoty a robí isté kroky, aby si ich presadil. Právo posudzovať máme všetci, a musíme tak robiť, ak chceme prežiť a byť šťastní. Pri každom rozhodovaní posudzujeme, či je lepšie to, alebo ono. Svet je síce v odtieňoch šedej, ale aj tá má na dvoch opačných stranách len bielu a čiernu.