Sú reformy dobré, alebo zlé?

Sú teda dva uhly pohľadu, ktoré môžem v dileme tohoto charakteru mať - buď budem na všetko hľadieť z bezprostrednej blízkosti svojich vlastných potrieb a všetko, čo ich ohrozí, budem kritizovať (teda aj reformy), alebo sa pozriem na vec z nadhľadu a budem brať do úvahy dobro spoločnosti ako celku, odhliadnuc od mojich čiastkových túžob a záujmov.

Ako otec (hlava?) rodiny viem, že dlhodobé zvyšovanie dlžôb by nám doma mohlo spôsobiť existenčné problémy. Preto vždy s manželkou (krk rodiny?) zvažujeme, či je prípadné ďalšie zadĺženie únosné. Nemôžeme sa jednoducho zaťať a povedať, že si zoberieme ďalšiu hypotéku, lebo si chceme kúpiť pozemok a postaviť rodinný dom. Jednoducho by sme to nemali z čoho splácať. (Našťastie, banky by nám to ani nedovolili, pretože by sme pre ne už neboli bonitný klient.)

Vo vzťahu štát, alebo skôr vláda (akože rodičia) versus občania (akože deti) je ten pohľad analogický i keď oveľa komplikovanejší. Žijeme si ako jedna veľká rodina rôznorodých ľudí, s rôznorodými záujmami. Kým jednému nejaká zmena uškodí nebadateľne, iný ju môže pocítiť intenzívne. A ako vysvetliť biednemu dôchodcovi, že zvýšenie dôchodkov všetkým dôchodcom o niekoľko tisíc korún je síce možné, ale položilo by to na kolená celý štát a z našich detí spravilo žobrákov? Ako vysvetliť nezamestnanému, že medzi minimálnou mzdou a príspevkom v nezamestnanosti musí byť veľký rozdiel, aby boli ľudia motivovaní hľadať si prácu?

Na druhej strane, keď sa v myšlienkach prenesiem do kože človeka, ktorý musí vyžiť z pár tisíc mesačne, nie je mi všetko jedno. Musí to byť naozaj ťažké. A to sa veru netýka len dôchodcov.

Politici chcú (teda by mali chcieť) v dobrej viere nastaviť parametre celého systému spoločnosti tak, aby priniesol čo najväčšie blaho, co najväčšiemu počtu ľudí. Ale toto blaho musí byt trvalo udržateľné. A to, žiaľ, niekedy asi znamená dočasné nepohodlie (uťahovanie opaskov). Človek, ktorý zarába pár tisíc mesačne a ešte sa mu "vďaka vláde" zvýšia životné náklady toto však asi nikdy neakceptuje.

Znamená to teda, že vláda má robiť sociálne únosné reformy, ktoré nikto negatívne nepocíti? Ale sú to potom naozaj reformy? Je možné pre bežnú rodinu kúpiť si nové auto bez toho, aby to akokoľvek negatívne pocítila? To predsa nejde - ak kúpi auto na leasing, musí si počas splácania vystačiť s menším obnosom peňazí a to isté platí, aj keď si na nové auto kompletne našetrí.

Povedané slovami Lukáša Krivošíka (šéfredaktor www.prave-spektrum.sk): "My Slováci si, bohužiaľ, naivne myslíme, že je možné vydestilovať pozitíva dvoch protichodných prístupov a žiadne z ich negatív. Inými slovami: panuje presvedčenie, že sa dá skrížiť kura so stonožkou a že z toho ešte aj vzíde kura so sto stehienkami. Hoci je oveľa pravdepodobnejšie, že výsledkom tohto frankensteinovského experimentu bude stonožka s kurími okami na nohách."

Nedajme sa teda obalamutiť - reformy, ktoré nie je cítiť, sú len povrchnými zmenami. Citeľné zmeny nás sprevádzajú koniec koncov v celom živote. A nie sú vôbec bezvýznamné - každý ambiciózny človek, ktorý chce niečo (poctivo) dokázať, musí sa dnes vzdať časti svojho pohodlia v záujme dosiahnutia budúceho blaha.