Naučil som sa nasledovné:
Neverím ľuďom, ktorí sa tvária, že majú odpovede na VŠETKY otázky.
Priznanie, že som sa mýlil, nie je slabosťou, ale múdrosťou - zotrvávať v omyle vedome, je jedným z najhorších hriechov. Priznanie vlastnej chyby vyslobodzuje z pút a dáva slobodu.
Vstupujem do diskusie s vedomím, že sa môžem mýliť.
Nehovorím len preto, aby som rozprával. Hovorím len vtedy, keď mám čo povedať. Menej býva niekedy viac.
Nezačínam veľa tém naraz. Ak sa diskutuje o množstve rôznorodých tém v jednej diskusii, znemožňuje to ísť do hĺbky problému a diskusia je povrchná. Veci pritom často bývajú vo vnútri celkom iné, ako sa javia navonok.
Pred ľudmi, ktorí o sebe vyhlasujú, že hovoria v mene Boha, sa mám dva krát na pozore.
Ak chcem o niečom aktívne diskutovať, najskôr si to aspoň v základoch naštudujem. V opačnom prípade sa ľahko môže stať, že budem vyzerať tak, ako keby som práve objavoval teplú vodu. Ak ma zaujíma téma, o ktorej takmer nič neviem, radšej počúvam a ak je to možné, veľa sa pýtam. Svoj vlastný názor formulujem až oveľa neskôr po prvej diskusii na túto tému, keď mám relatívne dostatočný prehľad. (tento bod často porušujem)
Konečný výsledok diskusie, ktorý budem považovať za pravdu, je otázkou rozhodnutia, ku ktorým argumentom sa prikloním.
Platnosť posledného bodu som mal možnosť si znovu overiť. V týždenníku .týždeň som sa dozvedel, že veľké množstvo američanov neverí, že NASA s Apollom 11 pristála 20.júla 1969 na mesiaci, a že prvá ľudská noha, ktorá sa mesiaca dotkla, patrila Neilovi Armstrongovi. Šíriteľov takýchto konšpiračných teórií o údajnom podfuku, fotomontážach a podobne, je hneď niekoľko. Nuž a ľudia si už len vyberajú, koho argumenty, alebo skôr pseudoargumenty, prijímu. NASA môže vyvracať tieto tvrdenia koľko len chce. Ľudia sa už rozhodli, čomu uveria.
