Dobré skutky

Čo to však znamený - byť dobrý ? Neveriaci pod "dobrým" myslia v prvom rade takého človeka, ktorý dodržuje zákony - nezabíja, nekradne, neubližuje, či zachováva ľudské práva iných ľudí. Kresťania sú v tomto oveľa citlivejší. Nielen nespôsobovať iným bolesť, ale byť morálne citlivý aj sám voči sebe, či udržovať svoju myseľ čistú od zlých myšlienok (Mt 5,27-28); nielen nerobiť iným zle, ale aktívne konať dobro (Mt 7,12).

Všade okolo nás môžeme nájsť dobrých ľudí, ktorí su lojálni svetským zákonom, a vôbec to nemusia byť kresťania. K tomu naozaj netreba byť veriaci. Rovnako dobrí vedia byť aj neveriaci, moslimovia, hinduisti i členovia ostatných náboženstiev. Inými slovami povedané, ani sympatie k nejakému náboženstvu, ani členstvo v cirkvi, nerobia ľudí automaticky dobrými - z pohľadu občianskej spoločnosti a štátu.

V rukách odporcov viery sa táto skutočnosť častokrát stáva zbraňou proti kresťanstvu - "Kresťanstvo nie je na nič, veď dobrí k sebe môžeme byť predsa aj bez viery." A skutočne, sám poznám pár neveriacich, na ktorých sa môžem spoľahnúť, o ktorých viem, že ma nepodvedú, a že keď ich budem potrebovať, sú mi väčšinou k dispozícii.

Niekedy je to dokonca práve naopak - kresťania sa správajú horšie, ako sami neveriaci - vodu kážu víno pijú. Neklamme sa, že kresťania sú morálne dokonalí, nijako neporušujú zákon a nehrešia voči Bohu, i keď by sme sa to na základe jednej pasáže z Nového Zákona mohli domnievať (1Jn 3,8-10). Na iných miestach sa jasne píše, že i znovuzrodený kresťan robí chyby (Lk 17,3-4; 1Tim 5,20). A v každodennom živote to môžeme vidieť najlepšie - kto z veriacich sa môže bez pochybností za seba, alebo za iného úprimného kresťana zaručiť, že už nikdy neurobí prešľap?

Kresťanstvo samo osebe nie je zárukou dobrej morálky u ľudí, i keď je odôvodnené predpokladať, že úprimý kresťan bude hrešiť podstatne menej, než hrešil predtým, ako sa kresťanom stal, a malo by byť jeho úprimnou túžbou žiť morálne vo vzťahu k Bohu, i vo vzťahu ku svetským zákonom. "Byť veriacim" však nerovná sa automaticky "byť dobrým". Platí skôr "nasledovať Krista" rovná sa "byť dobrým". V momente keď robíme chyby, otáčame sa mu chrbtom.

V čom teda spočíva výnimočnosť kresťanstva, keď aj jeho morálny prínos sa zdá byť pochybný, napriek veľkým ideálom a rečiam o morálke? Dokonca o morálke vyššej, ako je u ostatných?

Som presvedčený, že želaným výsledkom kresťanského úsilia nie je iba správanie sa podľa určitých morálnych zásad predstavených v Ježišovom učení. Riadiť sa podľa jeho slov je samozrejme dôležité, pretože byť skutočne dobrý "od kosti" sa dá len nepretržitým nasledovaním Krista. To je však, vzhľadom k našej tendencii zlyhávať aj voči zásadám, ktoré sme dobrovoľne prijali za svoje, úplne nemožné. Možeme sa k dokonalej dobrote približovať, ale nikdy ju vlastnými silami nedosiahneme.

Dobrá správa je, že to ani nie je nutné. Boh vo svojej múdrosti vie, akí sme slabí a vie, že na to nemáme. Byť kresťanom, neznamená byť dokonalý. I keď snažiť sa o to, patrí medzi naše najhlavnejšie ciele.

Kresťanstvo je v skutočnosti o sprostredkovaní cesty na miesto, ktoré si nevieme predstaviť ani vo svojich najodvážnejších snoch (1Kor 2,9). Život na zemi je len zlomkom celej cesty, ktorej konečný cieľ leží v nepredstaviteľnej vzdialenosti, a na to naše vlastné morálne úsilie byť dobrými ľuďmi vôbec nestačí. Nepomôže nám osemstodvadsaťtritisícštyristopätnásť dobrých skutkov, aby sme boli "za vodou". Ani energetický nápoj z reklamy. Je to Božia milosť "ktorá nám dá krídla", transcendentný zásah z hora, ktorý nás premení a vytiahne vyššie. A práve aj preto, v časopriestore, do sveta ľudí prichádza na Zem Ježiš, ktorý je sprostredkovateľ medzi slabým človekom tu na Zemi a medzi Svätým Bohom v nedosiahnuteľnej vzdialenosti. To je pravá podstata kresťanstva.

" Keď príde plnosť, vtedy to, čo je čiastočné, bude prekonané. Myšlienka dosiahnutia „dobrého života“ bez Krista je založená na dvojnásobnom omyle. Za prvé nie sme toho schopní, a za druhé, ak z „dobrého života“ urobíme svoj konečný cieľ, obchádzame sa s najhlbším zmyslom svojej existencie. Morálka je horou, na ktorú nemôžeme vyliezť vlastným úsilím; a i keby sme mohli, zahynuli by sme v ľade a nedýchateľnom vzduchu na vrchole, bez oných krídiel, s pomocou ktorých má byť vykonaný zbytok cesty. Pretože práve odtiaľ začína pravý vzostup. Zbavili sme sa lán a sekier, teraz už zostáva len vzlietnuť."
(C.S.Lewis, z eseje Človek, alebo králik?)