Nadávanie ako životný štýl

Jedným extrémom by pri takom komentovaní bolo, ak by sme hovorili len veci, ktorými sme si celkom istý. Vtedy by sme totiž boli pravdepodobne všetci ticho. A to by bol život veľmi nudný.

Iný extrém, ktorý je už celkom reálny, je taký, že komentujeme všetko, bez ohľadu na to, či o danej záležitosti vôbec niečo vieme. Podľahnúť tomuto je pomerne ľahké, pretože len málo ľudí si uvedomuje (alebo skôr pripustí), že niečo nevedia.

Okrem toho existuje aj istá skupina ľudí, ktorá komentuje tiež všetko, ale špecifická je tým, že na toto všetko nadáva. Keď aj nadávkami nezačne, určite nimi končí. Len výnimočne z ich úst počuť slová chvály. Nadávajú permanentne, vo všetkom sú odborníci a na všetko majú zaručené odpovede. Sú nasiaknutí negativizmom a srší z nich odpor k hocičomu.

Nadávajú na veci, ktorým nerozumejú a určite by ich vedeli robiť oveľa lepšie ako tí, čo ich robia teraz. Nadávajú keď prší (lebo sa zamočia), ale aj keď páli slnko (lebo sa zapotia). Nadávajú aj keď je počasie tak akurát (pretože je také nemastné-neslané). Nadávajú keď sú ľudia okolo nich drzí (pochopiteľne), nadávajú však aj keď sú milí (lebo byť milý je v rozpore s drsnosťou života tak, ako ho poznali oni). Nadávajú keď zvoní telefón (lebo sú práve zaneprázdnení), ale nadávajú aj keď nezvoní (lebo práve majú čas trebárs aj telefonovať). Nadávajú na kanalizačné poklopy na ceste, na kancelárske potreby, na klávesnicu, proste na všetko.

Život musí byť naozaj ťažký, keď sa svet okolo javí taký naničhodný. Sú už natoľko otupení, že tento negativizmus, ktorým otravujú život ľuďom naokolo, ani nevnímajú. Zabudli na to, že akí sme, taký svet okolo seba aj formujeme.

(foto v perexe - http://sxc.hu/browse.phtml?f=view&id=281320)