Naozaj bezplatne neznamená zadarmo?

Pri návšteve lekára musíme vydať určitú hotovosť, vedomý si skutočnosti že svoje zákonné zdravotné poistenie poctivo platíme tiež. Keď si chceme v lekárni vyzdvihnúť lieky, opäť musíme platiť. V nemocnici za „hotelové služby“ tiež platíme - mimochodom zaujímalo by ma, ako by sa podarilo lekárovi vyliečiť pacienta na oddelení bez poskytnutia stravy a nocľahu, keď údajne tieto služby nesúvisia so zdravotnou starostlivosťu. Najprekvapivejšia však bola, v čase schvaľovania príslušnej legislatívy, argumentácia pána ministra Zajaca, ktorý toto všetko obhajoval, okrem iného, aj tvrdením, že „ bezplatne ešte neznamená zadarmo “. Analogicky by tiež lekári mohli povedať, že „ poskytnúť zdravotnú starostlivosť ešte neznamená ošetriť pacienta “, alebo ak to trochu zovšeobecním, zamestnávateľ môže pred zamestnancami tvrdiť, že „ odmeniť prácu mzdou neznamená dostať výplatu “. Nakoniec svojim tvrdením minister Zajac dáva nabitú zbraň aj do rúk samotným pacientom, pretože sa v ambulancii môžu brániť slovami: „ Zaplatiť poplatok za návštevu lekára ešte neznamená dať vám nejaké peniaze, pán doktor! “.

Opäť som vzal do ruky ústavu a nalistoval som si v nej článok 40: „ Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. “ Neviem, či tento do očí bijúci rozpor zosmiešňuje viac Slovenskú Ústavu, alebo jej odporujúcu legislatívu. Aby ste mi však nerozumeli zle – ja chápem potrebu reformy v zdravotníctve - z vody sa predsa nedá navariť kompletný nedeľný obed. Ale prečo nechávame našu Ústavu tváriť sa, že štát tieto základné potreby pre občanov poskytuje bezplatne?

Prečo, ak ústava hovorí o bezplatnosti zdravotníctva, sa politici divia, že občania protestujú proti priamym platbám u lekára? Môže byť vôbec niečo v akejkoľvek forme ekonomiky skutočne poskytované bezplatne, teda zadarmo?