Rozdiel oproti tým, ktorí sa modlia a tieto mená vyslovujú s úctou, je však v tom, že pre nich je meno Božie (alebo iné posvätné mená) citoslovcom, ktoré nahradzuje výraz odporu, alebo prejavy údivu, sklamania, či hnevu.
Kto vie prečo si ľudia vybrali za nadávky, okrem výrazov označujúcich intímne miesta, aj náboženské výrazy. Asi to súvisí s tým, že skutočne šťavnatou nadávkou môže byť len vulgárne označenie niečoho, čo sa chápe ako tabu, alebo je to predmetom úcty nejakej skupiny ľudí. Ešte som nikdy nepočul niekoho zanadávať napríklad "do mikrovlnnej rúry", ale spomínať Boha, Ježiša Krista, alebo Máriu - toho je všade naokolo habadej.
Moja variácia istého príslovia - "povedz mi ako často meno Božie spomínaš, ja ti poviem kto si", teda funguje trochu inak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Čím častejšieho ho okolo seba počujem, tým viac môžem predpokladať, že sa nachádzam niekde inde, než na bohoslužbe.
