Vedel by som vymyslieť stovky lepších spôsobov, ako spasiť svet

Vedel by som vymyslieť stovky lepších spôsobov, ako spasiť svet, myslel som si. Veď ako všemocný Boh by stačilo vziať "kúzelnú paličku", povedať nejaké zaklínadlo a jednoducho všetko odpustiť. No dobre, keby som sa viac snažil vedel by som to vymyslieť aj niečo dôstojnejšie, ide predsa o vážnu vec. Prečo by som mal ale uveriť tomu príbehu o Ježišovi, ktorý vraj zomrel za nás, aby sme my mohli žiť ?

Potom mi žiaľ došlo, že ak by som aj vedel niečo lepšie vymyslieť, nedokázal by som to nikdy zrealizovať. A práve v tom môže byť zakopaný problém. Môžem odpustiť nejaký čin niekomu, kto sa previnil voči mne, pretože sa ma to týka, ale jednoducho nemám kompetencie odpúšťať činy, ktoré sa odohrali medzi inými ľuďmi. A to je dosť podstatná prekážka v tom, aby som sa pasoval do pozície architekta projektu "Spása ľudstva". Z vlastnej skúsenosti viem aký veľký rozdiel je medzi mudrovaním a kibicovaním do práce iného, a tým, keď tú prácu mám urobiť ja sám a zažiť ju na vlastnej koži. Moja bohatá fantázia pri vymýšľaní inej verzie spásy ľudstva zrazu celkom stratila na vážnosti a nebola dostatočným dôvodom k tomu, aby som Ježišovo ukrižovanie mohol len tak hodiť za hlavu.

Ale akú to má celé logiku? Nestačí jednoducho odpustiť? Načo treba položiť život jedného, aby boli zachránené životy iných?

Vysvetlenie, ktoré mám a ktoré mi príde logické, je v podstate celkom triviálne. Je o otcovi, ktorý by pre svoju dcéru obetoval aj vlastný život, len aby ona mohla žiť. Je o vojakovi, ktorý skočí pred letiacu guľku, aby zachránil priateľa. Tak Ježiš mohol pretrpieť to, za čo sme mali kvôli svojim hriechom trpieť my, bez toho, aby sa to priečilo logike.

Má to, nakoniec, aj iný rozmer. Je to posledné oko za oko, zub za zub a vôbec, koniec celého tohoto starozákonného princípu pre tých, ktorí tomu uveria, príjmu to a riadia sa podľa toho. Je to Nový Život.