Všetkému, pochopiteľne, predchádzali vyčerpávajúce bilaterálne rozhovory s manželkou. Skúšala ma presviedčať prosbami, pokračovala sľubmi, ba ku koncu došlo aj k vyhrážaniu. Odolal som nátlaku a urobil som si po svojom. Prestal som sa holiť.
Keď dĺžka porastu prekročila hraničnú mieru strniska, ktoré som bežne nosil, začali sa problémy. Porast ma pri rôznych krčných (krkových?) pohyboch rotujúceho charakteru začal pichať. "Ale čo!", povedal som si. Som predsa nejaký chlap a vydržím to.
Horšie to už bolo pri obede. Ako som si tak išiel usrknúť z lyžice horúcej, ostrokyslej čínskej polievky, špúliac pery a celú operáciu letmo sledujúc jedným očkom, zrazu mi pohľad na lyžičku prerušilo voľačo chlpaté! Veď to sa k polievka naťahujú moje, teraz už relatívne dlhé, fúzy! Fuj! Polievku som radšej dojedol naslepo.
Neviem, či čas ušetrený neholením sa, stojí za tie opletačky. Neustále sa musím sledovať, či sa mi niekde nezachytilo jedlo a pri podopieraní brady sa cítim, akoby som obchytkával psa.
Podľa manželky Lucky vyzerám, v tom lepšom prípade, ako fúzatý mrož, v tom horšom, ako opitý bezdomovec. Keď ma zbadal môj brat Rasťo, od smiechu sa išiel popučiť, až sa za brucho chytal, závistlivec. Ivetka povedala, že sa mi brada hodí, a vyzerám s ňou mimoriadne múdro a inteligentne.
Vari len našej malej Chantalke to nijako nevadí, ešte ma za ňu len tak letmo poťahuje, ako dajakého škrečka.
No dobre. Vzhľadom k nepríjemným drobnostiam, ktoré nosenie brady sprevádzajú a pod tlakom môjho okolia sa vzdávam. Dnes večer, som sa oholil. Zase mám tvár ako detskú prdelku.
