Nejaké tiché miesto

Keď sa mi už horko-ťažko podarí uchytiť si nejaké tiché miesto, stačí pár minút a tichým prestane byť. Väčšinou som nútený túlať sa po vedľajších, zapadnutých uličkách, ktoré sú však akoby magnetom pre rôzne staré, rozhegané tragače, rachotiace ani čo by sa mali každú chvíľu rozpadnúť.

Autá sa odhegajú a ulička zostáva opäť tichá. Odrazu sa však priblíži pes, ktorý breše, ako by ho z kože drali. So zaťatými zubami (a troškou strachu) to pretrpím bedlivo sledujúc, či malá aj za takýchto bojových podmienok ešte dokáže spať. Dokáže.

Ako na ihlách čakám čo bude ďalej. Zakotvím pod tichou brezou, vyberiem obľúbený týždenník a zahĺbim sa do článku o tom, že na rozdiel od rýchlosti svetla a rovnocennosti pozorovateľov, sú čas a priestor relatívne. Zase je chvíľu ticho.

Aha, už zase nie. Na breze začal pišťať nejaký vták. Nie spievať, ale pišťať.

To už som znervóznel. Človek nemá kam hlavu skloniť.

Som nezvózny aj sám zo seba. Z toho, že už aj vtáčie švitorenie ma dokáže rozčúliť...