Pravda je otázkou rozhodnutia

Keby táto moja koncepcia mala mať múdry názov, asi by sa volala decizionistická.

Jej podstatu tvorí tvrdenie, že pravdu nepoznávame, ale rozhodujeme sa pre ňu. Vďaka vedeckému poznaniu sme si osvojili istú konzistentnú predstavu o svete okolo nás, ktorú považujeme za pravdivú. Tomu všetkému však predchádzalo podvedomé rozhodnutie prijať vieru, že východiskové vedecké axiómy sú pravdivé.

Rozhodli sme sa uveriť, že pomocou našich zmyslov, rozumu, citov, či intuície môžeme získať pravdivý obraz sveta okolo nás. Pravdaže, prijať takúto vieru nie je nijako ťažké, ba je celkom prirodzené. Nie však samozrejmé. Ako ľudia, o tom totiž dokážeme aj celkom úspešne pochybovať. Popisujem to v už spomínanom článku .

Vyvrcholenie takéhoto pochybovania o svete okolo nás je v krajnom subjektivizme - v solipsizme (George Berkeley, 17. storočie). Solipsizmus je extrémny názor, že veci okolo nás sú len myšlienkami v našom rozume a v skutočnosti neexistujú. Nemáme sa totiž ako o ich existencii objektívne dozvedieť, sú to len obsahy našej mysle a my sme vždy subjektívni. Možno sa vám to zdá choré, ale viem si celkom dobre predstaviť, že nejaký ultra kriticky zmýšľajúci človek môže takéto niečo považovať za pravdu. Predstaviť si to teda viem, ale rozhodol som sa tomu neveriť. Jednoducho argumenty uvádzané na podporu solipsistických tvrdení, nepovažujem za dostatočné. Prečo, keď iní im uverili? Lebo som sa tak rozhodol.

Tým som dospel k druhému dôležitému bodu v teórii o rozhodovaní sa pre pravdu. Každá naša myšlienka je podporovaná nejakými argumentami. Tie môžu byť viac, či menej presvedčivé. Prechod z neistoty do istoty je u všetkých rozdielny - to, čo stačí mne pre vieru v Boha, nemusí byť dostatočným pre vás.

Intenzita presvedčivosti samotných argumentov pôsobí na rôznych ľudí rozdielne. Keď niekto počuje nejaké argumenty v prospech vierohodnosti spisov Nového zákona, môže ho to presvedčiť natoľko, že uverí v ich pravdivosť. Pre iného tie isté argumenty nemusia byť dostatočné. Odpor, ktorý kladie náš rozum voči intenzite dopadu týchto argumentov na seba, je podmienený nielen momentálnym stavom mysle človeka, ale aj podnetmi, ktoré sme nechali na svoju myseľ zapôsobiť v minulosti, od svôjho narodenia.

Odolnosť vznikajúca v myslení voči argumentom z okolia, je vlastne mierou našej kritickosti. Tá je v prvom rade daná geneticky. Jej genetické predurčenie nie je však neprekonateľné. Výchova, vzdelanie a iné dôležité vplyvy na nás pôsobia samozrejme tiež, ale my sa rozhodujeme, ktoré z nich prijmeme a budeme považovať za pravdu. Tak môže byť jeden teoretický fyzik ateistom, napríklad Steven Wienberg, a iný zase veriacim, napríklad John Polkinghorne. Obaja, zo svojich prírodovedeckých, sociálnych, kultúrnych, náboženských i všetkých ostatných poznatkov a vplyvov, ktoré ich v živote postretli, vyvodzujú celkom rozdielny a protichodný záver. I keď by sa na čiastkových pravdách, hlavne tých vedeckých, zrejme zhodli, v konečnom dôsledku si odporujú. Každý z nich sa rozhodol, že z toho všetkého čo vie, urobí iné závery.

Viera v Boha je podľa mňa jednou z najvypuklejších oblastí, kde je viditeľné, že konečná pravda je otázkou rozhodnutia.

Domnievam sa, že decizionistická teória pravdy, ako jediná vysvetľuje, prečo jeden a ten istý argument, pri náročnej ceste hľadania pravdy, niekoho presvedčí a iného nie. Z vonku sme bombardovaní všeliakými vplyvmi. Ktoré z nich absorbujeme, alebo naopak, ktoré vylúčime, sa rozhodujeme sami. Pravda, ktorú si nakoniec vezmeme za svoju, pravda, ktorej uveríme, je tak predmetom rozhodovania sa nás samých.